a dosť.

pocity vo mne bláznia. mieša sa hnev so smútkom, bezmocnosťou, nenávisťou, pohŕdaním a sklamaním.

aha a potom je tam zrazu BUM

a mieša sa radosť so smiechom, nadšením, láskou, nádejou a všetkými ostatnými pozitívnymi pocitmi, na ktoré si spomenieš.

ale ja potrebujem pokoj. kľud. ticho. rovnováhu. a tie mi dokáže priniesť len málokto. a tak si vážim každého, komu sa to podarí. 

vypúšťam toxicitu z môjho života. snažím sa. ide to pomaly, keďže väčšinou sa týka zaužívaných vecí. ľudí. činností. ale cítim sa ľahšie.

s jedným človekom sme v poslednej dobe akosi nevychádzali najlepšie. viem, že som aj tento rok porobila kopec hlúpostí, na ktoré vôbec nie som hrdá. viem, že to boli chyby a ľutujem ich. konala som hlúpo, impulzívne a neuvážene. ale to sa občas stáva, nie? nie sme stroje. nedokážeme byť bezchybní. 

problém nastal, keď všetky tieto hlúposti prehrmeli a ja som si uvedomila, že isté veci robiť proste nemôžem a nebudem. avšak ten človek mi neustále pripomínal aká som bola sprostá. aké chujoviny som postvárala. keby som sa nechovala tak jebnuto, tak sa nedejú ďalšie veci, kvôli ktorým sa teraz cítim zle. riešiť vkuse dookola tie isté sračky je unavujúce. deprimujúce. tak dosť. nepotrebujem stále počúvať, že to boli blbosti. že som ich nemala spraviť. viem to. načo mi to má niekto neustále vyhadzovať na oči? neopakujem ich. tak prečo sakra? 

neovládla som sa. mám sa rada natoľko, aby som netýrala seba samú s rovnakou výčitkou.

delete.