sobota 21. októbra 2017

no tak, všimni si ma.

myslela som si, že v osemnástich už niečo ako platonickú lásku riešiť nebudem. omyl. naposledy sa u mňa takéto čosi vyskytlo štyri roky dozadu a teraz sa cítim, akoby som sa do tej doby vrátila. je to príjemné odreagovanie po pošliapanom srdiečku, ktoré mi v hrudi zanechala posledná "vážnejšia" láska. viem, že s týmto nič viac riešiť nebudem, už len kvôli tomu, že tu je len na rok na výmennom pobyte, no také to sledovanie z diaľky a rozplývanie sa nad jeho maličkosťou mi akosi robí radosť. búrlivá talianska krv sa uňho prejavuje presne tak, ako má, užíva si spoločnosť dievčat a tvorí si okolo seba hárem. nechala som sa strhnúť aj ja, nečudovali by ste sa, chlapcovi ktosi naozaj štedro nadelil, nielen výzorovo, aj talentovo. dávno som nepočula chlapa tak pekne spievať. gitara v rukách, brčkavé vlasy, vyžarujúce sebavedomie.. doslova magnet.

upršané dni trávim sledovaním seriálov, mrzí ma, že deň má len dvadsaťštyri hodín, pretože rozhodne nestíham všetko, čo by som chcela. mojím najnovším objavom je mr robot, ktorého hltám epizódu po epizóde. hlavná postava má úžasné zmýšľanie, moje filozofovacie ja je plne uspokojené po každých
päťdesiatich minútach strávených za monitorom. rozhodne odporúčam.

tie slnečné si naopak snažím užiť, dokým sa dá, pretože mám zlý pocit, že ich už veľa nebude. sedím na lavičke a kreslím sochu pred sebou. znovu začnem nosiť skicár a denník v jednom všade kam sa pohnem, namiesto stepovanie na zastávka hľadiac do nikam by som mohla tvoriť. som zvedavá, ako dlho mi to vydrží. v poslednej dobe totižto máločo.
o 3 komentáre:

nedeľa 15. októbra 2017

jednoducho neviem.

nedokážem sa sústrediť. niečo mi chýba a neviem čo. alebo aj viem, len si to nechcem priznať? 
mala by som sa venovať škole, lenže chýba mi chuť. takto sa nikam nedostaneš.
dnes som vyfajčila svoju tretiu cigaretu v živote. alebo štvtú? nie je na tom nič dobré a predsa... nechutí mi to, po ďalšej už nesiahnem. aspoň dokým sa koliesko v tvojej hlave zas neprekrúti tam, kam nemá. chvíľkový skrat. 
vyrastala som v silne veriacej rodine, lenže za posledný rok sa mi pohľad na cirkev zmenil ako ešte nikdy a cítim sa zvláštne, neviem, čomu veriť a čomu nie, podľa čoho sa riadiť, ako žiť. cirkev obmedzuje. prečo by si sa mala celý život podriaďovať niečomu/komu, kto ani nemusí existovať? prečo by som sa mala obmedzovať v tomto živote, v tomto, ktorý tu je a v ktorom cítim a viem, že existujem, kvôli niečomu, čo nemusí nikdy prísť? 
tápem v tme. žiadny záchytný bod. nič. dobre vieš, s kým sa chceš rozprávať. prečo sa neozveš?
ako sa mám cítiť stabilne, keď podomnou praskajú všetky pevné základy, ktoré som doteraz mala? možno neboli až také pevné.
keď sa bavím a je mi dobre, ozvú sa výčitky svedomia z najhlbšieho vnútra. snažím sa ich zatlačiť späť a utíšiť, kazia dojem z celého momentu. zmĺknite, je mi fajn, nekazte to!

viem, nič mätúcejšie som už dlho nenapísala.
o 9 komentárov:

piatok 13. októbra 2017

ako som sa stala prototypom piče.

moje priania o aspoň trochu slnečných lúčov boli vyslyšané, no teraz pre zmenu neviem, čo si obliekať. ľudia na ulici chodia v tričkách aj v kabátoch. vyber si. čakám so škvŕkajúcim bruchom na obed a neviem čo od radosti.

posledné dni sú zvláštne. hojdačka. hore dole hore dole. začínajú o mne hovoriť... vplyvní (?) ľudia v našom meste. viete.. takí tí rovesníci, zvyčajne povolaním syn /  dcéra, bandou kamarátov za chrbtom, ktorí by sa za nich neváhali pobiť, "som frajer, každý v okruhu 20km ma pozná a nikto mi nič nemôže". začali hovoriť a nie práve v najlepšom svetle. niežeby mi na tom záležalo, že by som sa cítila nejak zle, skôr som bola nahnevaná, pretože ich reči vlastne v skutočnosti nemajú opodstatnenie, asi si potrebovali nájsť ďalšiu obeť a dúfali, že sa im na to chytím a začnem sa hádať alebo čo. nepodarilo sa. nemá mi prečo záležať na tom, čo si myslia. a potom som ešte aj prekvapená, keďže pred rokom ani len netušili kto som, vzhľadom na to, že som skôr šedou myšou a nepatrím do takej spoločnosti.

jediné, čo ma fakt sklamalo je, že typek, čo je jedným z iniciátorov, chodí s jednou z mojich kamarátok a ona sa mu  na to chytila, aj keď sme už jeden podobný konflikt riešili pár mesiacov dozadu. dievča príde na to, že si začalo s psychopatickým schizofrenikom a že ona je jediná, ku ktorej sa ešte správa ako tak normálne (aj keď..). snažila som sa jej vyhovoriť pár názorov a uviesť veci na pravú mieru, ale nedá si povedať. láska je slepá, budiž. možno pri iných ľuďoch by som to pochopila, lenže čo stvára jej chlap je príliš.

nebavia ma také detské konflikty,  nebavia ma tie ich urážky a trápne pokusy vyprovokovať ma. nebaví ma obraz, ktorý o mne chcú vytvoriť, ale vlastne... jebať.

o 10 komentárov:

sobota 7. októbra 2017

tisíc nocí do dna.

nechápem, čo ľudia vidia na tomto ročnom  období. zo všetkých strán počúvam, aká je jeseň úžasná, ale prečo??? vonku je zima, ľudia sú chorí a nesvieti slnko, čo sú všetko dôvody vedúce k mojej momentálnej skepse. užiť sa ju dá len spoza okna zababušená v deke, čo je super, ale nie nonstop. už tretí týždeň som chorá, stále ma to neprešlo a mám pocit, že sa zaradím k zástupu tých, ktorí chodia so zapchatým nosom a kašľom konštantne od októbra do februára. juhu. 

včera som si z mierneho zúfalstva sama otvorila fľašu zámockej sviečky (týmto pozdravujem háčko, hah), ktorá mi síce nejak extrémne neulahodila (pozitívum: nevypila som ju celú, dokonca ani polku nie), asi som mala chuť na čosi sladšie, ale účel splnila a ja som chodila po dome vysmiata ako slniečko, ktoré mi tak chýba. dopozerala som seriál, skoro sa sentimentálne rozplakala pri poslednej polhodine a bolo mi dobre. i keď ma mrzelo, že som nešla na jarmok a dnes ani na bielu noc, neskazilo mi to piatok tak, ako som si myslela. podieľal sa na tom aj fakt,  že škola mi tento rok vychádza krásne - končiť o 11:40 je sen. 

odporučte mi dobrú hudbu, prosím. vypočujem si najmä rôzne podžánre rocku, punku,  alternatívnu hudbu a indie, (cloud) / (emotional)rap a podobne. vďaka!  
o 15 komentárov: