ďalší od kaviarenskej povaľačky.

vkladám do úst jedno kávové zrnko obalené čokoládou za druhým, to je láska! možno by ma malo mrzieť, že som droge ako kofeín podľahla tak skoro, kávu pijem už niekoľko rokov, no nemrzí. na zlepšenie dňa mi netreba veľa, stačí čo i len krátke posedenie v kaviarni a hneď sa cítim lepšie. niekto to považuje za zbytočné utrácanie peňazí, ale každý má svoju terapiu a moja je takáto, nemienim sa jej vzdať.

minulý víkend som strávila v prahe. už dlho som chcela vidieť stovežatú a konečne sa mi splnil menší sen. nádherné mesto. impozantné stavby, prekrásne záhrady, útulné kaviarne, zašité uličky a tiež také, ktorými sa denne premelie niekoľko tisícok ľudí. žasla som. historické mestá sa nachádzajú v mojom pomyselnom rebríčku najvyššie a praha patrí na prvé priečky, rozhodne. 

chcela by som  tam ísť študovať na výšku. dosť ďaleko, no nie úplne v neznáme. veľké mesto, no nie príliš obrovské. nevraviac o kvalitných fakultách medicíny. má to však jeden háčik - moji rodičia nie sú ochotní mi financovať tak drahý život tam, nakoľko oproti mestám na slovensku sa tam žije vážne draho a ja sa obávam, že popri už tak náročnom štúdiu by som nezvládala pravidelne pracovať a zarábať si. neviem. na definitívne rozhodnutie mám ešte približne rok aj čosi času, ale to tu bude za chvíľu. úprimne povedané ma to desí, ale čo narobím, život pôjde ďalej, nech sa rozhodnem hocijako. ja len dúfam, že v konečnom dôsledku to bude správne. 

ako sme všetci len zlátaninami sveta.

tak som tu znovu. presťahovať blog z blogu.cz sem ma definitívne presvedčilo niekoľko článkov, ktoré som si čítala na srdci blogu od novej správkyne - o ktorej som netušila, že existuje, toľko k môjmu záujmu o samotné vedenie domény. z jej prístupu mi na chvíľu zamrzol mozog, zdá sa, že to tam absolútne napredovať nebude a veľa sa nezmení. a tak sa ocitám u konkurencie, dúfam, že už na dlhšiu dobu. za niekoľko hodín som stihla dať tento priestor do ako-tak môjmu oku lahodiacemu stavu, i keď ani  teraz nie je všetko tak dokonalé, ako by som chcela. ale to býva málokedy. kladiem na seba a svoju prácu príliš vysoké nároky, no v konečnom dôsledku sa dokážem uspokojiť s "veď som sa vážne snažila".

príliš jednoducho sa prispôsobujem. nechávam sa strhávať prúdom myšlienok z okolia a hoci si výsledok poupravím podľa seba, základ tam ostáva. počúvam hudbu, ktorú počúva moje okolie, pozastavím sa nad novinkami, nad ktorými sa pozastaví moje okolie. nie je to dobré a akosi mi to na sebe vadí. chcela by som sa stať individuálnou osobnosťou - ako asi každý človek v našom svete, no je to možné, pokiaľ som prakticky zlepencom myšlienok okolia, sochou, ktorú tesali desiatky ľudí a každý z nich na nej nechali niečo zo seba, ale nič odlišné? neviem. 

dodatok: práve som si spomenula, ako som raz na filozofii dostala otázku, ktorá parafrázovala moju myšlienku z predošlého odseku a odpoveď jedného človeka ma zaujala väčšmi než ostatných. tvrdil, že sme tvorení naším okolím, chtiac či nechtiac. každý náš pohľad je výsledkom vplyvu prostredia. každý jeden. nie sme schopní sami splodiť čosi úplne nové, ako by sme aj mohli? hudba, ktorú počúvame, oblečenie, ktoré nosíme. naše životné presvedčenia, návyky, to všetko nám bolo dané od okolia. a tak sme tým zlepencom a nič s tým nespravíme, je to fakt. kam sa chcú hrabať všetky motivačné citáty, ako máš v sebe objaviť originálnu dušu?

ozvala sa jeseň!

okej, krásne mi jeseň začína - ako inak ako chorobou. niežeby mi bolo tak zle, že by som nebola schopná vôbec fungovať, ale oveľa ťažšie fungujú ľudia okolo mňa so mnou, pretože keď mi je nanič, som nepríjemná a kto si to odnesie? samozrejme moje najbližšie okolie ako prvé. a tak som to dnes vzdala a rozhodla sa ostať doma, resp. ísť k doktorke. nebývam až tak často chorá a už niekoľko mesiacov som tam nezablúdila, nesťažujem sa, no dnes mi to nejak nevyšlo. šla som z domu o siedmej, nech stihnem prísť do deviatej domov, keďže by mala ordinovať od ôsmej. kdeže. je streda a v stredu ordinuje až od desiatej, to som zistila až v čakárni. koľká radosť. takže teraz dve hodiny čakám v jedinej kaviarni, kde sa to od rána nehemží ľuďmi, pijem kávu a doháňam nestihnuté raňajky. to všetko s takmer neschopnosťou prehĺtať, keďže hrdlo to schytalo najviac, nasratá, uzimená a nevyspatá. jednoducho sa mi darí.

vravela som si, že sťažovať sa budem čo najmenej a celkom mi to doteraz vychádzalo, toľko šťastných článkov som nenapísala dávno! ale človek nemôže písať len o tom, ako sa má super, všakže. alebo môže, ale ja nechcem, možno sa raz zasmejem na základe tých nahnevaných a sklamaných viet na svojej hlúposti.

kto má právo povedať, čo je dobré a čo zlé?

otváram nový článok a zrazu všetky slová, ktoré som doteraz mala na jazyku (alebo končekoch prstov?), sa vyparili. vôbec nie neobvyklý jav, no i tak mám potrebu niečo pozliepať. v poslednej dobe som do reálneho papierového denníka písala moje citové výlevy skôr vo forme básní, nejak mi rýmy padali na papier jednoduchšie ako inokedy, ale aj tak nemám pocit, že sú hodné zverejnenia. pravdupovediac sa za moju poéziu stále hanbím, mám v sebe akýsi blok spôsobený názorom, že básnici sú umelci a ja sa neodvážim svoju tvorbu nazývať umením. ak niekto niekedy objaví tie pozliepané slová a verše, môže si to prečítať jedine ak bude moje telo mŕtve. až vtedy to môže uzrieť svet.

začínam prehodnocovať svoje hodnoty. až príliš radikálne. som vďačná, že som našla cestu k človeku, ktorý mi istým spôsobom otvára oči, má na mňa oveľa väčší vplyv, ako si myslí. neviem, prečo som mu dovolila takto sa ku mne dostať a až tak veľmi mnou hýbať. bavili sme sa o náboženstve, bavili sme sa o dobre a zle a o tom, kto môže určovať kvality a normy, bavili sme sa o smrti, bavili sme sa o láske, bavili sme sa o vplyve spoločnosti na jednotlivca, bavili sme sa o každodenných maličkostiach a mnohých kontroverznostiach. hoci ten kamarát takmer vôbec nie je ukážkovým príkladom dobrého a rozumného človeka z pohľadu spoločnosti, mne jeho názory a myšlienky dali za posledných niekoľko mesiacov oveľa viac ako kohokoľvek iného. nútil ma zamyslieť sa nad všetkým, o čom som bola doteraz presvedčená a aj keď som nezmenila svoj pohľad úplne, v niečom ma presvedčil o opakoch. nie naschvál, nie nasilu. akosi mám odrazu potrebu hovoriť presne takýmto ľuďom, ako veľmi si vážim, že ich v živote mám, až je to zvláštne. jednoducho som vďačná za niečo viac ako otázky typu "ako sa máš a čo je nové". smalltalks mi lezú na nervy ako nikdy a najradšej by som všetok voľný čas venovala práve ľuďom ako je on.

až keď pochováme sladkých nocí ideu.

takto pred týždňom som zažila jeden z najlepších koncertov v mojom živote, nepreháňam. horkýže slíže prišli do nášho mesta a hrali na námestí zadarmo, tento fakt a to, že sa u nás čosi po x mesiacoch deje zapríčinilo, že sa tam zišlo fakt veľa ľudí, čo ma vôbec neprekvapuje. moje plány sa každou chvíľou menili, ľudia, s ktorými som tam mala ísť pôvodne nemohli a tak som na poslednú chvíľu zháňala inú spoločnosť. nakoniec sa mi to podarilo, no kamarátka bola celý deň v robote, nemala vôbec chuť predierať sa davom dvadsiatich piatich tisícok ľudí - pre mňa akosi neuveriteľné číslo -, takže sme najprv len postávali na okraji a skôr len tak pozorovali. ja som si však tento koncert chcela užiť iným spôsobom, hs mám rada už dlho a videla som ich prvýkrát, na nich sa predsa nedá len tak stáť a pozerať sa. a tak som v polke asi tretej pesničky vyrazila do davu sama. aby ste si to vedeli predstaviť.. 155 centimetrov vysoké (? nízke) dievča vyzerajúce na max štrnásť rokov, predierajúce sa morom tých ľudí, úplne samo.

"vieme, že sú tu aj malé deti, teraz im zakryte uši, táto pesnička sa nedá nazvať práve najslušnejšou" - pani za mnou mi naozaj tie uši zakryla, ja som sa obzrela so smiechom, že som pred týždňom oslavovala osemnástku, ona sa zarazila, zasmiala a ospravedlnila sa mi. nevadí.

predrala som sa až dopredu. minúta pri repráku mi stihla odpáliť uši na niekoľko ďalších, ale stála za tú fotku, ktorú si dám vyvolať. za mnou sa na mám v piči na lehátku strhlo mohutné pogo a ja som hovoriac si yolo skočila medzi tých o dve hlavy vyšších besniacich chlapov - ďalšie moje poprvé. žiadnu ujmu na zdraví na mne pogovanie nezanechalo, nenašla som si ani jednu modrinu, čo ma úprimne povediac, prekvapilo. dokonca aj moje biele tenisky zostali nepoškvrnené.

koncert sa skončil až príliš rýchlo, hoci moje hlasivky boli tomu faktu vďačné, o moc viac by nezvládli. kamarátku som našla s ťažkosťami, telefonovanie bolo aj po skončení vďaka môjmu čiastočnému nachluchnutiu a množstvu ľudstva okolo prakticky nemožné. ona medzi časom stiahla so sebou ďalších, na moje milované mojito sme šli viacerí, ako som čakala, čo mi nevadilo, v ten večer som mala náladu na ľudí viac než inokedy. po dvoch hodinách sme sa vybrali prejsť sa po nočnom meste, mojom najobľúbenejšom. síce ticho nebolo, ale tma áno a to bolo podstatné. mám to rada, dýchať chladnejší vzduch zahalená do rúška temnoty dodávajúc atmosfére anonymitu, vyhýbajúc sa príliš alkoholom opojeným indivíduám.

ľúbezný to čas.

všetci rozprávajú, ale čo v skutočnosti hovoria?

ako začala škola, som permanentne unavená. pomaly každý deň poobede spím, následne večer sa mi zaspáva ťažko a ráno sa zobúdzam unavená. nekonečný kolotoč. dnes mi nepomohla ani pravidelná dávka kofeínu. nikdy som si nemyslela, že kávu začnem piť skôr ako po dvadsiatke. a hľa, už rok ju užívam celkom často. drogy sú všade naokolo. každopádne, očné viečka by som momentálne najradšej niečím podoprela, musím sa premôcť a len si zvyknúť na režim maximálne osemhodinového spánku, nemám na výber.

rozmýšľam o prepichnutí si ďalšej dierky v uchu, páči sa mi mať dve náušnice nad sebou. bojím sa však bolesti, jedine tá ma odrádza. sranda, že keby boli peniaze (nič iné ma totižto nedelí od splnenia si menšieho sna, dokonca už vyše roka mám v hlave - i na papieri - jeden a ten istý návrh, to snáď dokazuje fakt, že je tým pravým), nad tetovaním by som neváhala, a prepichnutia sa desím.

nemám rada nedoriešené problémy a hádky. za posledný rok ich bolo až-až a neustále akosi pribúdajú nové, staré neodbúdajú. tvárime sa, že všetko je v pohode, viacmenej uzavreté, i keď dobre vieme, že nie je. donedávna nás to riadne sralo, no teraz to nikto z nás nechce rozpitvávať a otvárať staré rany a starosti. aj tak si myslím, že priama konfrontácia je najlepšie riešenie a k tej nedochádza, mňa vždy akosi opustia správne slová, keď sa konečne odhodlám a naskytne sa vhodná situácia. znovu začarovaný kruh, mám to ja na ne šťastie.