pomalé momenty v uponáhľanom svete.

v poslednej dobe mi čosi nedá spávať. myšlienky lietajú ani splašené a hlava odmieta vypnúť. nerozumiem. k tomu stále tie hormóny... minule som sa rozplakala, z ničoho nič, pritom mám teraz celkom šťastko obdobie. slzy sa mi gúľali (och, tá ľubozvučná slovenčina) dole lícami, nariekala som ako malé decko. prichádza na mňa strach z budúcnosti. z toho čo nikdy nebolo a neodvratne ma čaká. nasledujúci rok bude ťažký. veľmi. moja psychika si prejde rôznymi sračkami, som si toho vedomá. nechcem ten rok. chcela by som ostať aspon na nejaký čas uväznená v minulotýždňovom momente, v kráľovskomodrom autíčku, ktoré mi akosi príliš prirástlo k srdcu, až mi je vážne ľúto, že sa predáva. každopádne, v tom aute sa diali veci, o ktorých sa bežne nehovorí a okrem iného, brutálne sa z neho sledujú hviezdy. s mojou skromnou telesnou výškou som si mohla pohodlne ľahnúť na zadné sedadlo a pozerať sa von otvoreným oknom, počúvať cikády a prežívať moment, ako to len šlo. obľúbila som si takéto pomalé chvíle vo večne uponáhľanom svete. vážim si ich. počúvať ticho, sledovať tmu, zohrievať sa na chladnom srdci, ktoré pomaličky začína horieť.
ako mi len bolo krásne.

deviata (ale tretia).

slzy sa mi kotúľajú po tvári,
keď stojím tam pod hviezdami
a spomínam, čože,
prečo spomienky odrazu bodajú ako nože?

spomienky, ktoré kedysi pri srdci hriali,
spomienky, ktoré kedysi všetkým sa stali,
spomienky, ktoré kedysi životom boli
spomienky, na ktoré myšlienka teraz bolí.

ľútosť opantala moju myseľ,
už mnoho vecí stratilo zmysel,
keď spomienky spomienkami sa stali
a bodať tak veľmi začali.

ôsma (ale druhá),

kvapky dažďa padajúce na pokožku
pália, a tak sa vždy trošku
nakloníš ku mne, aby si ma ovlažil
tvojím dychom chladným.

patetickosť dvoch duší spája sa,
dvoch splynutých tiel krása sa vznáša,
nad obzorom, keď prvé lúče objavia sa,
čiastočky posledného ligotu hviezd sa prášia
na nás.

a ty len žiariš
a smeješ sa
a ja nemôžem uveriť,
že toto deje sa.

vieš nevieš?

zas a znova - očakávania rovná sa sklamanie. fakt potvrdzujúci sa neustále dookola. myslela som, že sa dopracujeme počas seriózneho rozhovoru k nejakému záveru. poznatku. čomusi. som zmätená. áno, tvrdila som, že nás nechcem škatuľkovať, čo je pravda, ale niekedy človek proste potrebuje počuť, či niečo pre toho druhého znamená. prvý jedinec mužského pohlavia, ktorého som predstavila rodičom, starkej, doviedla k nám domov.
a pritom neviem, čo je vlastne zač. mama mi neustále vyhadzuje na oči, že klamem seba, jeho aj ich. tri mesiace dozadu som sa vyjadrila, že toto nebude nič vážnejšie. brala som to tak. nasvedčovali tomu slová i skutky. avšak teraz veci vyzerajú inak a moja matka to berie najtragickejšie. pravdepodobne si ma predstavuje tehotnú bez dokončenej výšky, bez poriadnej roboty, bez normálneho zázemia. och áno, je pravda, že musím vyštudovať - chcem -, nech je to v dnešnej dobe akokoľvek podceňované, či vlastne preceňované? u mňa je medicína čosi, čo chcem dosiahnuť. a s deckom na krku by to ozaj nešlo. a preto majú byť vzťahy pre mňa vedľajšie. lebo nikdy nevieš.
je tu dusno a ja si to neviem roztriediť v hlave. nemám vysvetlenie pre seba, nieto pre druhých.
a presne o tom bol náš včerajší rozhovor, no nedostala som odpoveď.
nevieme. ani ja, ani on.
sere ma, že občas sa k sebe správame ako malí a nie dospelí ľudia. bohajeho.

čo to sakra.

druhýkrát zhulená úplne sama za toto leto a
ja sa nedokážem udržať. robím to, čo chcem, nech je to akokoľvek citlivé, no úprimné. vytáčam číslo, chvíľu sa rozprávame
pár dní som ho nevidela a je to zvláštne. bubnovanie v ušiach, všetko sa ozýva, po roku mám doma trávienku, ktorá ozaj robí divy. chýba mi istý druh spoločnosti, veľmi konkrétny druh, a tak sa len napchávam megabalením slaných tyčiniek, ktoré som si pôvodne kúpila na grejp, ale kto vedel, že takto dopadne môj večer. zajtra si kúpim ešte jedni.
som náladová, bolí ma bedrový kĺb, rozplakala som sa kvôli maličkosti - hormóny. ľudské telo je úžasná vec, preto chcem svoj život stráviť študovaním vied o ňom, no niekedy ma neskutočne sere.
a tak si pomáham, ako len viem.
telefón nezvoní dlho, ozýva sa hlas, nechcem ho zaťažovať, nechcem byť selfish bitch a pritom by som mala byť. aspoň o trochu viac. kam sa podela moja schopnosť - čo na srdci, to pred tými najbližšími i na jazyku?
neviem.
vtedy raz sme sa zhodli, že sme si jeden druhému jedni z najbližších ľudí, akých okolo seba máme.
skurvené hormóny, zas sa mi chce plakať aj smiať naraz.
mal si tu byť, dali by sme repete.
polka megabalíčka slaných tyčiniek zmizla.

ako si môžem sakra v tomto článku tak odporovať?!

príliš veľa umenia a prekrásne umenie.

som unavená, ledva formulujem svoje myšlienky do slov, avšak mám strach, že v najbližších dňoch nebude čas alebo nálada písať. a tak píšem teraz. znovu ma to napĺňa, presne tak ako kedysi. v istej dobe som sa snažila skĺbiť až príliš veľa kreatívnych, umeleckých záľub, nezvládala som to. kreslenie, čítanie, gitara, písanie. vždy som sa naplno venovala len jednému. teraz sa snažím striedať to, pretože ani sama neviem posúdiť, ktoré z nich mám najradšej. až na gitaru, tá chúďa zapadá prachom, i keď som si pár pesničiek zopakovala. ale málo. veľmi.

v poslednom článku som si vylievala srdiečko, ako neviem, čo so sebou, že je nuda. jednotvárnosť. teraz sa to zrazu zmenilo a ja neviem čo skôr. nesťažujem sa, aj keď tá únava je ... nepríjemná. nemôžem mať všetko.

dnes som bola v mojich milovaných tatrách. typicky na popradskom plese. netypicky s kamarátkou,  ktorá tam ešte nikdy predtým nebola. prechádzka, ale únavná, keďže slnko a skoré vstávanie a dlhé cestovanie. škoda, že to nemáme o čosi bližšie. mať tie hory za rohom, nesťažovala by som sa.

pár dní dozadu som skĺbila čosi, čo som si nemyslela, že by som niekedy mohla skĺbiť. brko a potom sex. na konci som skonštatovala, že toto už asi nikdy nesfajčená robiť nebudem, haha. lebo to bolo umenie. naozaj. nechápem, ako mi mohli byť navodené také pocity, ale cítila som sa asi po prvý raz ako v úplne inom svete. odizolovaná od zvyšku tejto často otravnej populácie. iba dve nahé telá, krivky osvetlené len žiarou lampy z ulice, teplý vzduch prúdiaci sa spoza okien, príjemne rozbúšené srdcia a tak prenádherné pocity, aké som nikdy predtým nezažila. a čo je najlepšie, viem si ich doteraz vybaviť. usmievam sa. tráva robí svoje, ale toto bol môj osobný najlepší zážitok. potom sme sa smiali. veľa. ležiac vedľa seba na mojej malej posteli, vôbec sa nepozastavujúc na tom, že nemáme dosť miesta. akosi nám to bolo jedno.

hovorím. umenie.

zdeprimovaná.

už niekoľko nocí za sebou sa neustále budím. neviem z akého dôvodu mi nie je dopriaty kľudný spánok. snívajú sa mi tak reálne sny, že ráno musím rozmýšľať, čo je skutočnosť a čo sa odohralo len v mojej bláznivej hlave. desí ma to. ako nad svojou hlavou počas sparných nocí nemám kontrolu. cez deň si potom musím dopriať aspon dvojitú dávku kofeínu, inak by som nedokázala normálne fungovať. a to som kedysi so spánkom nemala žiadny problém.
mám pocit, že toto leto je akosi nenaplnené. z istej strany som šťastná, citovo mám oveľa viac ako kedykoľvek predtým. avšak činnosti a zážitky... chýba mi akési dobrodružstvo. niečo nové. iné. výlety. mám pocit, že ľudí okolo seba musím do všetkého ťahať.. a mňa akosi nepotiahne nik. alebo ak aj na plánujem, tak sa čosi pokazí. deprimuje ma to. počas školy nie sú také možnosti ako teraz, a teraz to neustále akosi nevychádza. občas mám pocit, že zbytočne prežívam. kradnem kyslík nezmyselným spôsobom života.
ach tieto nálady.