štvrtok 14. marca 2019

50% rozmýšľania, 50% pocitov.

prednedávnom som rozmýšľala, ako ma v určitých veciach vníma okolie. v konečnom dôsledku na tom absolútne nezáleží, ide len o náš pohľad na nás samých, ale v tomto prípade mi nedalo. . .
asi pred polrokom som sa s jedným, mne nie veľmi blízkym, no zato rozumným, človekom rozprávala o našich osobnostiach podľa mbti (myers-briggs type indicator, a.k.a najpoužívanejšie typy osobností). tipoval tú moju. uhádol. "neviem sa rozhodnúť, či si viac thinker alebo feeler," povedal mi. "ale podľa mňa thinker. si racionálna. rozmýšľaš. rozum nad emócie."
vtedy som mala pocit, že má pravdu. tak na 90%. nič nie je stopercentné, všakže.
pred pár dňami som si na tento rozhovor spomenula a uvedomila som si, ako je zrazu môj postoj iný. už by som s ním tak veľmi nesúhlasila. spomenula som si na všetky preplakané večery, cesty autobusom, na všetky smiechoty a ako som bola za posledný polrok emociálne rozhodená, priam som prekypovala (po)citmi. ovládali ma. snažila som si nahovoriť, že je to okej, že nakoniec aj tak hlava zvíťazí . . . a ono občas naozaj zvíťazila. prestala som vyrevúvať a snažila som sa sústrediť na potrebnejšie činnosti. ale oveľa častejšie som nedokázala byť tak plne sústredená, ako som potrebovala, práve kvôli vyčíňaniu pocitov. hoci som vždy dobre vedela, čo je správne, racio nevyhralo, premohli ho emócie.
neviem. akosi sa neviem rozhodnúť. som citlivka. vždy som bola. a keď sa zaľúbim, tak ešte oveľa väčšia. a keď ma niečo naštve alebo sklame, tak úplne najväčšia.
navyše, odkedy som na umelých hormónoch, tak sa moja sentimentálna stránka prejavuje oveľa viac. aj keď to potláčam, snažím sa, nevychádza to vždy. hnevá ma to. nechcem byť emocionálne suchá, to nie, ale zas toto . . . toto je príliš, na mňa, na tento čas, na túto dobu, kedy sa pol mladej populácie škatuľkuje s tým, že ich srdce je z kameňa a neviem aké hovadiny.
proste len
potrebujem viac rovnováhy a bude lepšie. potrebujem sa nevedieť rozhodnúť, či som viac thinker alebo feeler.

sobota 9. marca 2019

vypustit páru ven.

hnevám sa a nedávam všetok ten hnev zo seba von. namiesto toho sa uzatváram do seba a hovorím si, že to prejde. prejde. musí. 
nemôžeš predsa vynadať človeku za takú vec. čo tým dosiahneš? kam vás to posunie? skôr späť ako vpred.
mám pocit, že som ako časovaná bomba. proste príde deň, kedy vybuchnem, vykričím všetko, čo ma sralo, všetko, čo ma ťažilo. a bude toho veľa. len kvôli tomu, že som to tak dlho držala v sebe.
si sama so svojimi myšlienkami, s tou podráždenosťou, s tou nervozitou. prakticky cucáš energiu zo samej seba, lebo chceš byť nesebecká. chceš konflikt vyriešiť sama so sebou, namiesto toho, aby si to riešila s človekom, ktorý má na tom rovnakú zásluhu. odoberáš si zo života dúfajúc, že pridáš čas do toho vášho spoločného.
neviem, kde je hranica únosnosti. neviem, čo je už priveľa. kedy to už nevydržím. vždy som bola  nekonfliktná. hlavne pri ľuďoch, ktorých som nechcela stratiť alebo vzdialiť sa im kvôli riešeniu zbytočných kokotín. vždy som si povedala "stop dievča, ukľudni sa, chceš zbytočne vyvolať hádku, keď ňou aj tak nič nevyriešiš?" a dokázala som sa nadýchnuť a preniesť sa cez to.
až na to, že v poslednej dobe to akosi nezvládam. chytila ma potreba vydiskutovať si s okolím všetko, čo mi na ňom vadí. a im to príde zvláštne. buď rezignujem a prestanem s nimi vyhľadávať kontakt, alebo sa s tými pre mňa dôležitejšími o tom chcem rozprávať, no mám pocit, že nie vždy to chcú počúvať. koho by aj bavilo, baviť sa o problémoch, keď doteraz som x mesiacov na nich nič negatívne tohto typu nevybalila.
neviem, čo vlastne chcem dosiahnuť. snažím sa držať na uzde, lebo nevidím pokrok. nevidím posun.
nie sú to až tak podstatné veci, tie, ktoré ti vadia, nestojí ti za to riešiť ich, keď je šanca, že sa ti potom ten človek vzdiali. ľudia na tebe majú radi tú nekonfliktnosť, to, že neriešiš hovadiny, to, že váš vzťah, nech je akýkoľvek, prebieha hladko a najviac, čo spravíš, je pokojne povieš, že sa ti hento a tamto nepáči, ale v konečnom dôsledku tým nič nedosiahneš, lebo akosi bez kriku a zvýšeného hlasu a sĺz to ľudia berú na ľahkú váhu.

je to celé zle. akoby som vedela, čo treba spraviť, ale nechcem si to pripustiť.

piatok 1. marca 2019

kedy o tom budeš chcieť hovoriť?

uvedomila som si, že zrazu sa obklopujem ľuďmi. veľa ľuďmi. náhodnými ľuďmi. zvláštnymi ľuďmi. nie blízkymi ľuďmi. ľuďmi, ktorých som nikdy nepovažovala za kamarátov. ľuďmi, ktorí mi ešte nedávno liezli na nervy.
a minulý týždeň som bola dvakrát na káve s dvomi rôznymi partiami, s ktorými som na káve nikdy predtým nebola.
necítila som sa nepohodlne.
necítila som sa nepríjemne.
iba zvláštne. rozmýšľala som, prečo s nimi vlastne trávim svoj čas.
chcem niekomu dokázať, že sa dokážem porozprávať s kýmkoľvek?
chcem niekomu dokázať, že nemám len dvoch kamarátov, s ktorými sa stretávam pravidelne?
chcem niekomu dokázať, že to stále nemusí byť o tom istom?
a možno som len prestala mať chuť naháňať tých, donedávna mne najbližších, ktorí už dávno prestali naháňať mňa. prestali sa snažiť. a ja už nemám energiu navyše, vyvolávať neustále poď niekam. naozaj nie.
a možno som len zatúžila rozprávať sa o niečom inom. viem, že istí ľudia by sa ma pýtali na konkrétne veci, ktoré akosi nechcem rozpitvávať. nechcem pred nimi priznávať detaily, ako sa veci majú. viem, že by mi položili presne tie otázky, ktoré nechcem počuť. a zároveň im nechcem klamať. a tak to riešim... vyhýbaním sa? nesnažením sa o naviazanie kontaktu? jednoducho utekám pred realitou, schovávam sa pred faktami, nechcem, aby vyšli najavo, nechcem hovoriť, že niektoré veci idú dole vodou, nechcem sa o tom rozprávať. pretože ma to robí len smutnejšou. pretože akonáhle to vyslovím nahlas, slová, dovtedy len myšlienkam, pridávajú na váhe.
a ja nechcem.
kedysi som každú boliestku zdieľala s x osôbkami. potrebovala som počuť ich názory na vec, potrebovala som utešiť, nakopnúť, poradiť. v poslednej dobe som prestala mať tú potrebu. úplne.
pretože nechcem ľútosť, nechcem smutné pohľady, naivné povzbudzovanie. niekedy sa ľutujem a naivne povzbudzujem sama, to mi stačí. mám slabinu, do ktorej nemôžem viac rýpať. do ktorej iným nedovolím viac rýpať.
potrebujem najprv sama prijať realitu, až potom o nej budem schopná rozprávať.

štvrtok 24. januára 2019

vypni vypni vypni a buď.

pred pár dňami som si do googlu naťukala diagnózu zvanú "syndróm vyhorenia". chcela som vedieť, o čo konkrétne ide a aké má príznaky. vydesilo ma, keď na mňa sedelo približne 50% bodov, ktoré na stránke boli vypísané, napriek tomu, že väčšinou sa hovorilo o ľuďoch v strednom veku.
potom ma vydesilo, že mi pár ľudí radilo, nech sa upokojím, lebo čoskoro tak skončím.
a tak som bola vydesená a vydesená a vydesená.
stres je strašný zmrd, narobí vo vás bordel, otočí váš život naruby, pričom sami máte pocit, že proti nemu máločo zmôžete.
máločo.
a presne to málo musíte robiť.
najťažšia vec pre mňa nie je plánovanie.. kdeže, som rodený plánovač, v hlave mi každým dňom prejde milión scenárov a ja si vyberiem ten najlepší a bod po bode idem za cieľom, nech sa nestane čosi zo zvyšných 900 tisíc scenárov.
avšak pokiaľ ide o plánovanie toho najpodstatnejšieho, čomu momentálne čelím, ide to veľmi ťažko. plánovanie štúdia. sakra. neviem si ani len predstaviť, koľko času mám na naučenie sa toho alebo niečoho iného, nieto si všetko zhrnúť a rozplánovať na dni či týždne a potom to nebodaj dodržiavať.
a to ma desí. (zas)
lebo neviem, koľko mám času. pritom tie veci potrebujem zvládnuť. chcem sama sebe dokázať, že na to mám. aby som mohla byť so sebou spokojná. aby som nebola medzi priemerom. chcem vedieť viac. baví ma učiť sa, baví ma odpovedať na otázky, pretože zisťujem, že toho už dosť viem, ale keď strávim nad čímsi veľa času a stále mi to nejde, som frustrovaná a na rad prichádza môj milovaný stres.
od istého bodu v živote mám ...strach...? si dávať dlhšie prestávky a dni ničnerobenia, prestala som pozerať seriály, pretože jednoducho mám výčitky svedomia. a potom si uvedomím, že by som pri tom seriáli asi zaspala. a tak len namiesto 45 minút sledovania epizódy sledujem 45 minút strop alebo rozmýšľam. začarovaný kruh. toť môj odpočinok. ležať na posteli a nerobiť nič. neviem. neviem či to je dobre, pretože na jednu stranu, mám čas zamyslieť sa a vypustiť von myšlienky, ktoré inokedy v hlave väzním, na druhú stranu, často sú to myšlienky typu "čo ak", negatívne, tmavé. neviem. neviem, ako sa nahodiť do režimu, ktorý by mi neuberal z efektivity a zároveň dával priestor na relax bez výčitiek svedomia. neviem, či niekedy niečo vymyslím, ale tak snáď... nádej umiera posledná, však áno.