siedma.

otváram fľašu,
bez nej som plná strachu,
povzbudzujem tvoje ruky,
keď zlievajú sa mi zvuky.
stále si nie som istá, či robím správne,
ale myslím na to neprestajne
a snáď to teraz už tak nenecháme?
prinášaš mi nebo,
preto chcem byť s tebou,
cítim sa teraz živo,
aj keď mi potom možno bude clivo,
načo myslieť na koniec
od začiatku hneď?
zo sračiek si ma vytiahol,
vtedy nastal veľký zlom,
keď som ťa spoznala,
po pár dňoch sa ti ozvala.
tri nečisté mesiace,
mňa tak veľmi kaziace,
ale toľko som s tebou prežila
a konečne nemám pocit, že prežívam,
nič dobre predsa nekončí,
tak prečo všetko okolo mňa skučí,
že čo robím je nesprávne,
keď ja to chcem a cítim sa fajn hlavne?

šiesta.

osobným diablom si sa stal,
dotyky na tele aj duši si zanechal.
a hoci som najprv nechcela,
odrazu som bola tvoja celá,
ani si o tom netušil.

za zarosenými oknami
realita sa prelínala so snami,
tvoje prsty na mne tancovali,
všetky myšlienky von z mojej hlavy hnali
veľmi úspešne.

nie, nikdy som tak nikoho nemala,
nie, nikdy predtým som na tej hranici nestála,
nie, nikdy som nebalansovala na kraji vášne,
nie, nikdy som viac netúžila, nech svetlo zhasne
ako vtedy tam.

chcela som sa len cítiť živo,
tvoje telo mi na to poslúžilo,
no nielen ten dotyk stý,
ale aj ty samotný
si ma dostal, kde som chcela byť.

och, som veľmi dobrá herečka
a dúfam, že sa ti teraz často čká,
pretože myslím na tie nekonečné minúty,
ktoré leteli vtedy nocou plnej hmly
akoby boli len sekundy.

vážne ma to mrzí.

horký biely čaj v najväčšej šálke, akú doma mám. obľúbila som si horké veci. aj kávu si cukrím čoraz menej. zakaždým nakoniec prídu tie trpké dozvuky, dojazdy, konce. už prestávam písať o nápojoch. a ja som vždy bola taká, že som si kazila radosť od začiatku mysliac na koniec. najmä pri ľuďoch.
s t o p. prestala som to robiť. takmer nič v dnešnej dobe nevydrží príliš dlho, buďme realisti. konzumná spoločnosť tvorí rovnako kvalitné vzťahy. máloktoré vydržia. ženieme sa neustále za novými vecami, za novým, lepším životom. čo ak je riešením jednoducho len spomaliť? klišé, však?
dlho sa zubami nechtami držím starého, dlhoročného vzťahu, nechcem si priznať, že čosi sa mohlo zmeniť, že už nie sme tam, kde sme bývali. nikto si to nechce pripustiť. je to už len o zvyku, predstierame, že všetko je ako má byť alebo to vážne nevidíš? som iná. aj ty si. niečo zanikne úplne prirodzene, rovnako ako to začalo. oveľa viac spomienok si tvorím teraz s inými ľuďmi. nie s tebou. riešime banality, nedokážeme sa dostať ku koreňu veci narovinu. a tak sa stále ďalej a ďalej tvárime, že je všetko okej, hoci nie je. už dlhšie nie. a áno, mrzí ma to, áno, je mi smutno, ale . . .

nadýchni sa a zažeň strach.

nemôžem od niekoho, komu sa poddávam, ponúkam svoje telo, čakať, aby miloval aj moju dušu. nemôžem od niekoho, kto mal v posteli xy ženských, čakať, že ja budem tou výnimočnou. nemôžem si byť istá ničím. je neznámou vodou, v ktorej sa raz utopím. a predsa ma tá ľadová modrá tak láka. ťahá. nedokážem si pomôcť. neviem. nechcem. neodmietam. nechávam sa strhávať prúdom, ktorý ma rozbesnene unáša preč. strháva hlbšie a hlbšie až kým nie je cesty späť. veľmi dobre vie čo robí a čoho je schopný a neskrýva to, vôbec nie. pýta sa, zaujíma, no aj tak si cieľavedome ide za svojím. prečo by som nemala podľahnúť, ak po tom tak túžim? 

modrooký diabol. na modrom drakovi. modrá je moja najobľúbenejšia farba. neasociálny asociál. chodiaci paradox, valhalla - nebo, smrť, nádej, vášeň, túžba, chtíč chtíč chtíč. čierna svetlovlasá ovca rodiny. cigarety káva víno. umenie nahých tiel. milujem ľudské telá, krivky, to, ako dokonalo sme poskladaní. tri mesiace, tri špinavé mesiace, tri skazené nečisté, no zároveň tak oslobodzujúce. náruč a zarosené okná, mliečne sklá, dych bijúce srdce hruď a tie ruky sakra tie ruky. neschladí ma nikto a nič nejde to. temné nebo a potom zrazu na stotiny sekúnd ožiarené, zas a znova, výbuchy, svetlo a tma, kosáčik, tenký, tenučký, sivá guľa, ticho mäkko teplo príjemne. minúty striedajúce minúty bez pojmu o skutočnom čase slovo nádych výdych slovo nádych a . . . .

// nedokážem písať o ničom inom. 

majte ma radi.

sranda, ako dokáže človek prehodnotiť svoje - dovtedy skalopevné? - názory, zásady... za niekoľko týždňov na základe osobnej skúsenosti, ktorú nikdy predtým nezažil. asi to nedáva zmysel. myslíte si, že toto nikdy nespravíte a zrazu ste tam a robíte to. och áno, ľudia sa menia, no ich podstata, to gro, zostáva stále rovnaké.
racio sem, racio tam, dopekla aj s raciom.
možno by tých pár ľudí, ktorí ma naozaj poznajú, povedalo, že ma nespoznáva. že toto nie som ja. ale čo ak práve toto je moje reálne ja? čo ak som len potrebovala niekoho, kto by ma nakopol? čo ak proste mám obdobie, kedy chcem žiť pre moment - a nie, nehovorím o bežnej predstave mladého človeka užívajúceho si život (i keď?) - a nezamýšľať sa donekonečna o následkoch a príčinách a či to budem ľutovať alebo nie a či je to dobré alebo nie?
predsa ak to chcem v danom momente, tak by som si to potom nemala nikdy vyčítať. nech ide o čokoľvek.
zvádzam najväčší vnútorný boj, aký som kedy zvádzala, r o z p o l t e n o s ť
tak dlho ma unavovala nepriamosť ľudí, až dokým neprišiel niekto, kto je viac než priamy. otvorený. úprimný. bez zábran. automaticky je považovaný za humusáka. hlupáka. len preto, že vysloví nahlas veci, nad ktorými všetci ostatní rozmýšľajú. je z tých, ktorí si to môžu dovoliť a sú si toho vedomí a možno to využívajú, no a čo?
je v tom čaro. cítim sa čarovne. život je čarovný. aj skrz tú temnotu bežných dní dopadajú kúzla.
hneváme sa na svet a rozmýšľame, či sa s tým dá niekedy prestať. znovu sa potvrdzuje, že generalizované pravdy neexistujú.
a aj tak si o tebe budú myslieť že si jebnutá a on bude kokot.

nebudem jednonočnou.

ako sa povie múze v mužskom rode? ty si mi ňou. sú ti venované stovky slov, kresieb, myšlienok. si ako vlna, prichádzaš návalovo, opieraš sa o mňa a ja
padám
padám
padám
a viem, že ma raz dostaneš hore, vyššie, najvyššie ako to len pôjde.
si mojím osobným diablom.
žiadostivosť, jej pachuť mi vonia čoraz viac.
cítim sa pri tebe živo, živšie ako pri hocikom inom. necítila som to dlho.
koľká pravda, že ako rovnako nečakane ľudia odchádzajú, tak veľmi nečakane aj prichádzajú. objavil si sa tu vo veľmi zvláštnom čase a vytiahol ma zo sračiek mojej mysle.
(dostal do ešte väčších)
čo bude potom, keď sa to stane?
podlieham ti, nepredstaviteľné sa stáva reálnejším než kedykoľvek predtým.
slová slová slová prestávajú byť slovami a menia sa na činy a začínam byť
p r e č . . .

čierno čierna s občasnou černejšou.

studený večerný vzduch a obláčiky pary po každom výdychu.

dym, na ktorý si pomaly zvykám, no i tak ti vynadám, keď mi ho fúkneš priamo do tváre. provokačne. aj tvoje slová sú také. provokačné.

zakazujem ti sa na mňa pozerať tým spôsobom. ne rob. zaspala by som na tej sedačke, keby som tam ostala. teplo, mäkko, príjemne. 

nekonečný deficit spánku a nepomáha mi už akosi ani ten kofeín. mám závislosť. a to som sa jej chcela vyhnúť. vlastne ich je viac. čo človek vlastne môže označiť za drogu? ak je to čosi, bez čoho by som pociťovala negatívne zmeny nálad, isté formy abstinenčných príznakov, tak tých drog mám veľa. dávam im moc nad sebou. 

sranda, že až teraz mám chuť čítať povinnú literatúru, ktorú som mala mať prečítanú x rokov dozadu, v prvých ročníkoch na strednej. žeby dospievam, hah? v žiadnej polici neviem nájsť saulínkinho childisha, ale uspokojujem sa aj s bítnikmi, neuveriteľné, že ma začína ťahať aj k poézií. nuž... 

v autobuse som po polroku stretla cristalla a za tých desať minút som načerpala toľko kľudu a pokoja ako dávno z nikoho nie. potešilo ma to, s niekým spojenia jednoducho nemiznú. 

neverím na náhody. 

a som naivná. a zároveň realista. nemám peniaze, poväčšinou som šťastná a život je popiči, občas si poplačem  a potom je znovu fajn.

asi to tak má byť.