nedeľa 19. augusta 2018

ôsma (ale druhá),

kvapky dažďa padajúce na pokožku
pália, a tak sa vždy trošku
nakloníš ku mne, aby si ma ovlažil
tvojím dychom chladným.

patetickosť dvoch duší spája sa,
dvoch splynutých tiel krása sa vznáša,
nad obzorom, keď prvé lúče objavia sa,
čiastočky posledného ligotu hviezd sa prášia
na nás.

a ty len žiariš
a smeješ sa
a ja nemôžem uveriť,
že toto deje sa.

štvrtok 16. augusta 2018

vieš nevieš?

zas a znova - očakávania rovná sa sklamanie. fakt potvrdzujúci sa neustále dookola. myslela som, že sa dopracujeme počas seriózneho rozhovoru k nejakému záveru. poznatku. čomusi. som zmätená. áno, tvrdila som, že nás nechcem škatuľkovať, čo je pravda, ale niekedy človek proste potrebuje počuť, či niečo pre toho druhého znamená. prvý jedinec mužského pohlavia, ktorého som predstavila rodičom, starkej, doviedla k nám domov.
a pritom neviem, čo je vlastne zač. mama mi neustále vyhadzuje na oči, že klamem seba, jeho aj ich. tri mesiace dozadu som sa vyjadrila, že toto nebude nič vážnejšie. brala som to tak. nasvedčovali tomu slová i skutky. avšak teraz veci vyzerajú inak a moja matka to berie najtragickejšie. pravdepodobne si ma predstavuje tehotnú bez dokončenej výšky, bez poriadnej roboty, bez normálneho zázemia. och áno, je pravda, že musím vyštudovať - chcem -, nech je to v dnešnej dobe akokoľvek podceňované, či vlastne preceňované? u mňa je medicína čosi, čo chcem dosiahnuť. a s deckom na krku by to ozaj nešlo. a preto majú byť vzťahy pre mňa vedľajšie. lebo nikdy nevieš.
je tu dusno a ja si to neviem roztriediť v hlave. nemám vysvetlenie pre seba, nieto pre druhých.
a presne o tom bol náš včerajší rozhovor, no nedostala som odpoveď.
nevieme. ani ja, ani on.
sere ma, že občas sa k sebe správame ako malí a nie dospelí ľudia. bohajeho.