o milovaní.

samota odrazu chutí úplne inak.
samota odrazu vôbec nechutí tak dobre.
samota odrazu nechutí tak, ako chutila, keď som ešte skutočne bývala sama.
a nie sama s tebou.
odvtedy samota chutí úplne inak. horko. ale nie tak príjemne ako moja milovaná káva či pivo či grep.
akosi som prestala mať chuť na tú samotu a začala ma chuť na tú inú.

och viem, dobre viem, čo si možno pomyslieť. ja tomu akosi stále neverím a mám nutkanie o tom stále písať a nemôžem prestať, lebo mi vybuchne hlava. myšlienky, pocity, ach tie pocity, sa derú von z môjho rozhorúčeného vnútra, inak by ma spálili, obrátili na popol. začala som horieť a mala by som chvíľu len tlieť, lebo nechcem popáliť samú seba, avšak akosi to nie je v mojich silách, a tak plamene šľahajú dovysoka aj naďalej.

aké naivné bolo myslieť si, že človek môže skutočne milovať len raz. som príliš mladá, aby som to mohla tvrdiť.
a tak či tak, milujeme každý deň tisíckrát.
milujeme slnko, milujeme tmu, milujeme deň, milujeme noc, milujeme zábavu, milujeme zhýralosť, milujeme pokoj, milujeme oddych, milujeme relax, milujeme teplo, milujeme dážď, milujeme kávu, víno, knihy, slová, momenty, spomienky, vzdychy, dychy.
za celý život milujeme toľkokrát, že je nemožné to spočítať. zakaždým inak. výnimočne.
ako som si mohla myslieť, že som schopná milovať len raz?

trpká uvedomelosť.

mám blbý pocit. že som sa zle rozhodla. prehodnocujem vlastné názory, akosi si neviem stáť za jedným. chyba. mala by som byť uvedomelá a vedieť, čo chcem. alebo nie? onedlho začína môj posledný -násťročný rok, desím sa, ako rýchlo ubehne a ja budem stáť na prahu mojej reálnej dospelosti. 

nejak si neviem predstaviť, že vyjde všetko tak, ako má vyjsť. ako musí vyjsť. mám strach, mala by som na sebe viac pracovať, neviem, či veci beriem dostatočne vážne a tichý hlások v hlave mi hovorí, že nie. 

desí ma to, pretože konečne som s mojím momentálnym dianím v živote spokojná. 

pozerám na stenu, odkiaľ som zvesila obrázok, ktorý tam visel niekoľko rokov. zostal po ňom nepatrný tieň. 

presne taký tieň ma straší. budúcnosť. zlom sa blíži a ja nie som pripravená. 

ešte máš čas.

lahodne znejúca veta, no zároveň podnecujúca moju lenivosť. čo nie je dobré. ani trochu.

teraz prichádza ten moment, kedy  si musím stáť za svojím a musím makať sama na sebe, nikto iný ma nedonúti, musím sa donútiť sama, lebo inak nedosiahnem svoj cieľ. prečo mám pocit, že mi chýba poriadna dávka vytrvalosti? 

neviem.

mám strach.

uvedomuješ si všetky fakty, tak už začni na sebe pracovať, dievča.

prečo si to celé kazíš?

prší, kvapky mi bubnujú na strešné okno nad mojou hlavou a tak mám občas pocit, že zmoknem. zvuk prichádza tak zblízka, že je to niekedy až nepríjemné. niežeby som nemala rada dážď, avšak nerada som mokrá. dlho. chladivo. nepríjemne.

hádame sa, hovorí s príšerným chladom v hlase, taký tón som od neho ešte nepočula. zapicháva sa do mňa ako stovky ľadových ihlíc, ostrejších než dýky. slová bolia. nedotkne sa ma, kdeže, na to je až príliš dobre vychovaný. vysloví každý jeden z mojich činov, ktoré som spáchala bez rozumu. z čistej, márnej hlúposti. vyčíta mi to. moje neuvažovanie. nemám sa mu ukazovať na oči, dokým nedospejem. reálne. 

sen. zobúdzam sa so slzami v očiach. predstava bola tak reálna, až som chvíľu musela iba dýchať, aby som si uvedomila, že sa hádka v skutočnosti neodohrala.

premýšľam nad koncami. vždy. nevedome. neviem sa tejto nepríjemnej vlastnosti zbaviť už niekoľko rokov. mám strach, že si pochmúrnymi myšlienkami privolám čosi zlé, hoci poverčivá nie som. avšak všetko je v hlave a sila myšlienky je podceňovaná. nastavenie mysle je jedna z najdôležitejších podstát života. a predsa ju takmer nikto nemá osvojenú. niekedy sa to nedarí ani mne, nechávam sa strhávať prúdom nešťastných myšlienok a nálad a na kúsky optimizmu zabúdam. nevládzem.

predtým sme vyzerali inak.

neviem, čo sme a nechcem nás škatuľkovať, pretože koniec koncov to je zbytočné. len my dvaja vieme, ako to reálne medzi nami vyzerá a len my dvaja si do toho môžme hovoriť, nikto iný. kamarátstvo s výhodami je risk - po čase sa objavia pocity. och áno, stopercentne. pre svoje vlastné dobro je prakticky nevyhnutné taký vzťah ukončiť, avšak . . . nedokázala som to. vedela som, že začnem cítiť, vedela som, že sa zamilujem. od začiatku mi to bolo jasné. asi mi chýba pud sebazáchovy. už sa to potvrdilo niekoľkokrát. raz asi skončím zle, ale to je na inú tému - a vlastne som o tom písala naposledy.
nemôže to dopadnúť dobre. my nemôžeme dopadnúť dobre. úplne jasne si pamätám jeho slová po tom, ako som uňho prišla o panenstvo, ktoré medzi nami spravili istý druh kamarátskej zóny - "nie som si istý, či budem schopný sa zaľúbiť a nechcem, aby si bola smutná."
prešli tri mesiace.
objímame sa na slnkom zaliatej zrúcanine hradu, on snažiac sa ma upokojiť letmými pusami všade po tvári, po krku, po hrudi. 
nikto nevie tak dobre masírovať chrbát ako ten chlap.
smiech.
ani neviem ako prešli tie štyri hodiny a my kráčame späť k autu s poprepletanými prstami.
a cítim sa úplne inak, hoci to nie je prvýkrát, čo som sa ho dotýkala takým spôsobom.
neraz mi dovolil oprieť sa o jeho hruď, no až teraz si prekrížil zozadu ruky na mojich nohách.
neraz mi dovolil oprieť sa o jeho hruď, no až teraz si položil hlavu na moje plece.
neraz padali bozky, no až teraz mi venoval ľahučké pusy všade, kam dočiahol.
neraz sme spolu telefonovali dlhé minúty, no až nedávno mi volal opitý so slovami "na koho iného by som si teraz spomenul, keď nie na teba".
neraz sme sa bavili o letných plánoch, no až nedávno mi navrhol spoločnú dovolenku - taliansko! - s jeho kolegami. (a potom sme zistili, že to nepôjde, ale princíp . . .)
asi sa niečo za tých pár týždňov zmenilo a ja som šťastná. och ako veľmi som šťastná.

už dosť.

odrazu sa vzďaľujem od ľudí, s ktorými som ešte nedávno trávila čas prakticky každodenne. vytvorila sa medzi nami puklina, ktorú nejde nevšímať si, tvorená mojimi činmi, myšlienkami, názormi. tvrdia mi, že som iná, že ma nespoznávajú. že toto nie som ja. dievča, ktoré oni poznajú, ktoré oni majú radi. áno, som si vedomá toho, že som porobila kopec hlúpostí. posledný polrok som sa dostala do situácií, v ktorých som nechcela byť. uvedomujem si, že je to zlé. že alkohol proste nie je pre mňa, že je to svinstvo, po ktorom v určitom stave prestávam mať zdravý úsudok, že moja nerozumnosť dosahuje vážne desivé hodnoty.
a tak som si povedala, že najviac dva poháre vína. že tvrdé nechcem ani vidieť.
alebo prírodnejšia forma uvoľnenia.
a dodržujem to. nepotrebujem sa dostať znova do čo i len podobných situácií, lebo by som z nich už nemusela vyviaznuť v poriadku.
no oni to nerešpektujú. nerozumejú, nechcú mi veriť, že s tým prestávam. a súdia. a odstrkujú ma. a vyhadzujú mi to neustále na oči.
a mňa ich slová trhajú, nechcem, nemôžem to počúvať, už mi zo seba bolo dosť zle, som si všetkého kurva vedomá, nemôžem na to neustále myslieť, lebo zničím samú seba, pohla som sa ďalej, už som inde, vari to nechápu?! nepomáhajú mi tým, výčitky svedomia mám aj bez nich, nechcem to . . .
snáď nestačí vlastné uvedomenie sa?
a tak sú preč a je leto, ja som zamestnaná, stretávam sa dookola s dvoma ľuďmi, možno troma, nepotrebujem akosi viac, som spokojná, nechcem počúvať tie výčitky. s tými troma som v kľude, berú ma takú, aká som, hoci mi vynadali, nevracajú sa k tomu neustále a ja som im vďačnejšia ako kedykoľvek predtým.