si práve teraz šťastná?

neviem. fakt netuším. som spokojná s tým, čo robím a teším sa na naledujúce dni, po dlhej dobe ak mám byť úprimná. venujem sa veciam, ktoré mám rada, robím si radosť maličkosťami ako prechádzky v daždi či prenádherné západy slnka, ktoré ja teda môžem odvždy. asi som šťastná. asi áno. no stále to nie je také, že by som okamžite nadšene prikývla: "áno, jasné, že som šťastná!". stále chcem byť viac. ľudia sú tak nenásytní. žiadajú oveľa viac, než môžu zúžitkovať. stále a zakaždým. nevedia si pomôcť. aké ľudské. potom sa presýtia a to, čo sami chceli, im začne škodiť. nezvrátiteľný osud. znovu som sa rozpísala o niečom inom, ako som chcela / mala. ale to ja zvyknem. zapĺňam papier nezmyselnýmmi zhlukmi písmen a ešte nezmyselnejšími myšlienkami. kto môže tvrdiť, že to čo vraví, dáva zmysel?

1. kniha z antikvariátu: dan brown - anjeli a démoni
2. písanie listov
3. nepýtanie si občianskeho pri kúpe alkoholu haha
4. výborný obed za málo peňazí
5. nový mini diár na budúci rok
6. playlisty the bootleg boya na youtube
7. prichádzajúci koncert horkýže slíže
8. nové papiernické veci do školy - moja úchylka
9. pozorovanie hviezd v sviežu augustovú noc na lehátku zabalená v dekách s vínom a nachos
10. víkend v prahe za dva týždne
11. guláš v chladničke
12. zásielka nových kníh z anglického book depository
13. prichádzajúce príjemnejšie počasie
14. pravidelná chuť písať, kresliť, maľovať
15. stretávanie nových ľudí
16. posedávanie v parku na tráve sprevádzané kreslením
17. venčenie psa
18. mäkké ihličie pod nohami a čerstvý vzduch
19. oddych pri mj
20. tvár kúpajúca sa v slnečných lúčoch
21. čítanie knihy na balkóne s kávou

zo stromov ti živicu zozbieram a našu bolesť ňou zalepím.

unavená a zničená.. presne ako v pesničke od mojej milovanej slobodky. slovenské železnice opäť raz nesklamali, a tak dopočujúc sa o stominútovom meškaní sme sa radšej rozhodli zmeniť cieľ z trenčína na klasickejšiu banskú bystricu. neplánovali sme ísť nakupovať, skôr sa len tak prejsť, no i tak sme sa kvôli mojej spoločnosti sekáču nevyhli - ja som na prehŕňanie sa v kilách oblečenia nemala náladu. nasledoval antikvariát, kde sme sa ocitli úplnou náhodou, nikdy predtým sme si ho tam nevšimli. na prehŕanie sa v knihách som akosi mala viac chuti, dokonca som tam objavila dana browna a jeho anjelov a démonov, ktorých som kedysi v angličtine nezvládala, takže som ich odložila preč. no a teraz mám vlastnú v slovenčine.

čo som si všimla ohľadom čítania je rapídna zmena vkusu na knihy. vidno, že z young adult literatúry pomaly, ale isto vyrastám a oveľa viac ma začínajú zaujímať iné žánre a autori. čo ma mrzí je fakt, že som za posledné dva roky neprečítala takmer nič, nevedela som sa do toho donútiť. budem sa to snažiť napraviť, dočítam najpotrebnejšiu povinnú literatúru, keďže za niekoľko mesiacov maturujem zo slovenčiny - aspoň s niečím bude pokoj. a potom sa budem venovať autorom, ktorí ma zaujmú, chcem siahnuť po svetovej literatúre, rozšíriť si rozhľad. čítanie človeka neuveriteľne obohacuje, za tým si stojím neustále.

úplne nakoniec sme sa zastavili v akejsi kaviarni, ja som totižto chcela ochutnať toľko ospevovaný aperol spritz a musím priznať, že neviem, čo je na tomto drinku také úžasné, neohromil ma tak, že by som ho chcela piť na litre alebo čo. podľa mňa len ďalšia póza - slamka medzi perami a vínový pohárik s oranžovým nápojom v ruke sa perfektne vynímajú na fotkách na instagrame. každopádne, môj prvý legálne zakúpený alkoholický nápoj, haha.

teraz sa mi strašne chce spať, behanie po meste ma vždy unaví, oveľa viac, ako behanie po lese či horách. nuž, zjavne som skôr prírodný typ, škoda, že do lesas len taka ľahko a rýchlo spoločnosť nedotiahnem. o to občas lepšie, však o dobré sa niekedy netreba deliť a tu to platí tak trojnásobne.

čo človek pochopil už viac nemôže prestať chápať.

oslavujem osemnástiny. už som nespočetne veľakrát opakovala "kedy". kedy sa to stihlo stať. dobieha ma nostalgia. detstvo je za mnou a predo mnou nik nevie čo. rozplakala som sa, keď mi blahoželala mama. málokedy plačem pred svojou rodinou, naučila som sa s tým skrývať. dnes to zo mňa akosi vybehlo. pobavila ma otcova časť priania "nech si nájdeš dobrého chlapa v tej dospelosti". zvlnené ústa a jemne výhražný tón v hlase. avšak.. keď som sa ráno prebudila, uvedomila som si, že všetci mali pravdu. vôbec som sa necítila nejak prevratne inak. naozaj je to čísielko precenované. nechcem ich sklamať. oslavu odkladám na víkend, keď do nášho mesta prídu horkýže slíže a ja si ich konečne pozriem naživo dokonca zadarmo. a možno aj zapogujem. vlastne som to niekomu sľúbila, haha.

obľúbila som si spoznávanie slovenských miest a za toto leto som stihla viac, než som dúfala. niekoľkokrát banská bystrica, banská štiavnica, bratislava, žilina.. pravdepodobne som aj nejaké vynechala. zajtra plánujeme trenčín a teším sa, baví ma posedávať v kaviarňach, prechádzať sa po meste často bez konkrétneho cieľa. za pár týždňov idem po prvýkrát aj do prahy, na to sa teším oveľa viac. prináša mi to uspokojenie, pocit, že som videla ďalšie nové miesta, kým moja duša žila v tomto tele. lebo ktovie, čo môže byť zajtra.

dobieha ma sentiment. ....napísala sentimentálna.

našli sa v pekle a to ich vyslobodilo.

ľudia tvrdia, že ak chceme byť šťastní, mali by sme odstrihnúť zo svojho života čo najviac negatívneho, ako to len pôjde, vrátane tých, ktorí sú nešťastní alebo sa neustále vlečú v sračkách. nerozumiem tú logiku. nikdy nebudeme schopní odpútať sa stopercentne od zlého. nikdy. a odvracať sa od tých, ktorí sa necítia dobre? naozaj? kto ich potom z toho vytiahne? úplne sami sa nevyhrabú, nedá sa to. je sebecké očakávať neustále pomoc od okolia, rovnako ako je sebecké odvrátiť sa od niekoho, kto pomoc potrebuje.

takže jednoducho povedané, nech sa zachová človek akokoľvek, stále je z neho sebecké hovado.

z tých nechutne premotivovaných citátov, z ktorých až nevhodne srší pozitivizmus, mi je zle. rovnako zle, ako mi je z tých, ktoré sú až príliš depresívne, nevidiace žiadne svetlo nádeje. akoby netušili, že exituje čosi ako rovnováha. keď ste nekonečne šťastní až lietate, nakoniec padnete tvrdo ako nikdy predtým. keď ste až moc hlboko, je možné, že sa už nikdy nedostanete hore.

niežeby bolo také jednoduché dostať sa do tej rovnováhy. ale aspoň si už nechcem vravieť, že mojím jediným želaním je byť bezhranične šťastná.

keď odhalila svoje čaro.

nechcem robiť nič. len si užívať tento pocit. neodpovedať. byť sama, preskakujúca zo sveta do sveta. vôbec mi neprekáža, že sa nemusím rozprávať. s nikým. že sa tomu môžem bez výčitky vyhnúť. ako všetkému v tejto chvíli. len nechať otvorené oči a pozorovať svet naokolo. všimnúť si a vnímať každú maličkosť. detail. stáť a nehýbať sa, spomaliť tento večne ponáhľajúci sa svet. spomaliť čas. cítiť seba. hukot krvi v ušiach. zrýchlený dych. srdce bijúce ako o pretek. duša akoby oddelená od tela. lietajúca, plachtiaca vo vzduchoprázdne. odpočívať a čerpať energiu z okolia, no nevysávať ho. splynúť so všetkým a zároveň sa oddeliť. kúsok modrej oblohy. otvorená myseľ rovnako dokorán ako oči. brnenie v kúsočku tela, príjemné. obklopená čírym pokojom. nádych a výdych. na ničom inom teraz nezáleží. chlad predierajúci sa spoza okien. neprekáža mi to. dá sa dýchať. dá sa vypnúť. dá sa nevyžadovať akúkoľvek spoločnosť dá sa zavrieť do svojej bubliny a nevyjsť, dokým sa sama neodhodlám ju prasknúť. a odhodlám sa vôbec niekedy?

je to realita či skutočnosť?

nadýchla sa a počúvala šum lístia v slabom vetre. užívala si ten pocit, že nemusí byť von v minimálnom zahalení tela, aby sa cítila príjemne. prestala chodiť na to miesto. možno podvedome. akoby sa chcela vyhnúť víru spomienok, ktorý by ju tam isto zachvátil. vtedy si ich vyvolávala natoľko, že sa stali takmer skutočnými. no tentoraz sa odhodlala. konečne. mala to tam rada až príliš na to, aby sa tomu naveky vyhýbala.

nezmenilo sa to. vôbec. a ona vari áno? nechala sa strhnúť vplyvom okolia. nikdy nebola dostatočne silná, žeby tomu mohla zabrániť. začala sa omnoho viac ponárať do svojho vnútra. zvyčajne sa v sebe až začala topiť. len málokomu sa podarilo zachrániť ju, no nerobilo jej problém priznať si, že potrebuje zachrániť. možno sa príliš spoliehala na iných. možno mala omnoho skôr začať sama kopať nohami, aby sa mohla vynoriť nad hladinu.

nech hockto vyhlasoval, že najlepšie je byť samostatný, nebola schopná byť takou. potrebovala ich. potrebovala niekoho na hodinové rozhovory, potrebovala cítiť ľudskú blízkosť, ktorá jej tak začala chýbať, až to pichalo. bodalo. hoci mala rada samotu, znenávidela byť osamelá. pravdepodobne si kompenzovala svoje detstvo, kedy sa ľudí desila. tentoraz to bolo úplne iné. úplne. ľudia sú spoločenské bytosti. ó áno, sú. a došlo jej to, keď tam žiadni neboli.

tento používateľ rozmýšľa nejak príliš pochmúrne. ak sa to dá.

prší. tak príjemne. oddychovo. avšak neviem, čo so sebou. neviem, čo mám od najbližších dní a týždňov očakávať. neviem, čo budem robiť, keď príde september. neviem opísať, ako sa cítim. neviem vyjadriť to, nad čím neustále rozmýšľam. neviem sa stáva mojou odpoveďou či postojom na príliš veľa vecí, aby to bolo v pohode. tuším táto fáza nie je až taká výnimočná, keď sa pozriem na ľudí okolo.

presne za desať dní mám osemnásť. kedy sa to stihlo všetko stať? necítim sa na to. byť dospelá. som nervózna, hoci viem, že zatiaľ sa veľa vecí nezmení. budem si môcť kúpiť víno hocikedy len budem chcieť, aj keď myslím, že aj po predložení občianskeho budú rozmýšľať, či nie je falošný. budem voliť. už na jeseň, keďže dedina, v ktorej žijem, je vadná. budem podpisovať zmluvy. aj keď teraz nemám tušenia aké. budiž. polka kamarátov bude preč, takže nemám naplánovanú ani len oslavu, čo ma na jednu stranu dosť sklamalo, ale nie som niekto, kto má chuť silou mocou robiť chaty a hromadné ožieračky. budiž dva.

som unavená. akoby chronicky. sú dni, kedy mám chuť nespať celú noc, ale v poslednej dobe sú oveľa častejšie také, kedy zaspím o pol jedenástej a aj po desaťhodinovom spánku mám potrebu spať aj cez deň. ležím na posteli a rozmýšľam. prečo sú ľudia občas (často) takí jebnutí. prečo veci skrátka nemôžu fungovať inak. to ma vyčerpá ešte viac a záchvaty produktivity sú čoraz menej a menej časté. pozerám sa na vodovky, ale nemám chuť vziať do ruky štetec a niečo namaľovať. začnem si hľadať fotky z leta na vyvolanie, resp odvtedy, ako som bola vo fote naposledy. desím sa toho, koľko ich bude.

akosi sa desím priveľa vecí. a akosi sem nepíšem, keď som šťastná. nenechajte sa zmýliť. bývam.

druhá.

krvavé čmuhy zmiznú zo srdca
strach a osamelosť nebudú vládca
zato príde vytúžený pokoj
nebude už sama sledovať hviezd roj

eufória vytlačí preč spánok
nebude viac po nepokoji známok
čakať bude na ten deň
alebo si radšej sama príde preň

když se příliš pevně držíme minulosti, budoucnost možná nikdy nepřijde.

nezažila som si toho veľa. mnohí si v mojom veku prešli oveľa ťažšími vecami, alebo sa tak aspoň tvárili. môj život nikdy nevykračoval za medze obyčajnosti. vlastne by sa dal nazvať nudným. dievča z dediny, z bežnej rodiny, dosahujúce nadpriemerne dobré výsledky v škole (čisté konštatovanie, žiadna samochvála), ktoré mi tuším nikdy nebudú na nič viac ako radosť mojej mamy učiteľky, čo by teoreticky malo byť dostačujúce.. ale. vždy som bola tichá, snažila som sa zapadnúť do davu a keď som aj náhodou vypadla, bolo to utrpenie. neverila som si. moje sebavedomie by si ľahko ušliapol, ani by si si ho nevšimol. a potom som si našla kamarátov. hoci som si stále neverila, tichá som už tak veľmi nebola. a potom som sa prvýkrát reálne zamilovala. už som nebola ani tichá a moje sebavedomie vzrástlo, vďaka tomu.. tomu. a potom sa niekoľko vecí doj... posralo a ja som sa začala vraciať do starých koľají. kamaráti ma sklamali a ten chalan tiež. koľká tragédia, tak to už však býva, nič nečakané.

no ja... zostala som žiť v tej minulosti. každý jeden deň som strávila aspoň niekoľko minút premýšľaním nad tým, čo bolo a ako vtedy bolo dobre. trápilo ma to, nechala som sa prevalcovať spomienkami. ťahalo sa to tak mesiace, mesiace, kedy sa mi rapídne zmenilo zmýšľanie, kedy som upadla do stavov seba ľútosti (neviem, či to bola aj depresia, nechcem to vravieť, pretože mám pocit, že si ju diagnostikujú toľkí ľudia úplne neoprávnene, ale to je na iný článok), kedy sa mi začala páčiť tvorba umelcov, ktorých trápili depresie (?) a závislosti na všetkom možnom od kokaínu až po lexaurin. a potom nastal ten blik moment - aké nečakané. kam to idem, koho to sledujem, kým chcem byť? ako sa od toho môžem odpútať a zažiť niečo iné, pokiaľ na to budem neustále myslieť? tak prestaň dievča, spamätaj sa! s touto myšlienkou som založila tento blog a s touto myšlienkou sa budem zobúdzať každé ráno, (možno naivne) dúfajúc, že ten deň bude iný. že stretnem nových ľudí, že už nebudem mať nutkanie ísť späť, že budem znova tak produktívna a tak oblbujúco šťastná. snáď.

prvá.

chýbaš mi, vieš
a ja si chýbam tiež
predtým kým som bola
a zas len začínam odznova

blúdim hmlou zabudnutia
strácam sa bez pohnutia
postávam na hranici spomienok
netuším, čo vidno navonok

agóniu či sklamanie
prosím, len to nie
zatváram oči
do diaľky vkročím
ktovie, čo ma tam bude čakať
nemôžem tu viac ostať stáť

tak som to zase spravila. skoro.

som najebaná z talianskeho fragolína a snažím sa tváriť že som ok. nie som. ani zďaleka. prechádzam si všetkými typickými stavmi. už som chcela aj písať bývalému nebývalýmu na fotku s jeho súčasnou, ako strašne sa zmenil. asi to, že sa nebaví me, mu neprospieva. moje ego rastie do výšin a neplánuje stopnúť dokým nevytriezvem, čo asi bude trvať ešte dlho. hlúpe dievča.

v týchto horúčavách nemám chuť takmer nič robiť. som celý deň dnu a keď idem von ako to dopadne? prídem domov mimo a som vďačná za kamošky, ktoré mi bránia robiť veci, ktoré by som ľutovala. aj keď sa nevyhneme kontaktovaniu istých osôb, ktorých by netrebalo kontaktovať. čo už.

ležali sme na lehátkach a potom hamaku, čo je niečo ako hojdacia sieť, ibaže to nie je sieť a sledovali sme hviezdy. pokazilo sa to. tou fotkou, ale prejde ma to.

alebo ani nie, ale chápete.

mám rada teplé noci tak, ako veľmi nenávidím príliš horúce dni. kofeín je môj jediný kamarát a po čase som vždy nervózna, čo sa nekončí dobre. mala by som si zvykať, klíma je príliš luxus v dome a do pivnice by som sa presťahovala jedine ak by sme nejakú mali.

chcela by som si nafarbiť vlasy na fialovo, lenže nie natrvalo, na to nemám odvahu. posero. skôr len vymývaciu, lenže colorista nejak nefungovala a neviem, čo s tým. uvidím, ešte je nejaký čas.

možno chcem piť toto víno tak často preto, že potom som úprimná a taká, aká mám byť?

len byť úprimný.

unavuje ma nepriamosť ľudí. neschopnosť povedať nie. aj ja som bola taká. nedokázala som povedať, že na niečo nemám chuť, že nechcem ísť von, že chcem mať pokoj, že s nimi naozaj nechcem tráviť čas. nedokázala som povedať, že sa mi niečo nepáči, nedokázala som vyjadriť svoje pocity nahlas a úprimne. a potom prišiel istý človek, pri ktorom som sa to všetko začala učiť. vravieť čo si myslím, vyjadrovať, čo k nemu cítim. šlo to pomaly, až tak, že to s ním nedopadlo najlepšie, že to najpodstatnejšie som sa odhodlala povedať až potom, keď bol preč, no nakoniec som to zvládla. čosi, na čo by som pred dvoma rokmi nedokázala nahrabať odvahu a len by som sa pochybovačne smiala, keby mi ktosi povedal, že to spravím. aj keď som sa v tom človeku sklamala, som vďačná, že ma to naučil.

strácame čas, hoci sám o sebe je veľmi relatívny. čakáme, kým príde vhodná chvíľa na to, aby sme povedali, čo túžime povedať. mrháme jedinou vecou, ktorú nemôžme získať späť. nikdy nevieme, koľko času nám ostáva. prečo nerobíme to, čo chceme? prečo nehovoríme to, čo chceme? prečo nekonáme tak, ako chceme? prečo kurva nedokážeme nazbierať dostatok odvahy, aby sme vykonali čosi, čo nám môže úplne zmeniť život? čo tak zlé sa môže stať? mám čeliť odmietnutiu či poníženiu? všetko negatívne vyprchá, no čo ostane je ľútosť z toho, že som nevyužila príležitosť. neľutujem veľa rozhodnutí tak veľmi, ako ľutujem nevyužité príležitosti. nešla som na ten festival. nešla som sa previezť na aute o druhej ráno, keď som mala o šiestej vstávať do roboty. neľahla som si na zem, keď bolo tak teplo a svietili hviezdy. nestretla som sa s niekým, keď som mohla. je toho veľa a až teraz si uvedomujem, čo všetko som premeškala.

možno to znie tak, že príliš mudrujem, že dávam rady, ktorými sa sama neriadim, ale od istého momentu sa snažím využiť každú možnosť, ktorá sa naskytne, pretože tak strašne otrepaná fráza ako yolo má niečo do seba. už poviem, že nenávidím, už poviem, že ľúbim, už poviem, že nechcem, už poviem, že idem. stačí povedať.

reset a pochmúrnosti.

akosi som si odvykla spávať menej ako osem hodín, čo ma práve neteší, ale asi s tým nič nenarobím. eufória očividne pridáva extra energiu len tak zo vzduchu a tá sa mi teraz akosi vyhýba. niežeby som bola konštantne smutná, ale nelietam tak veľmi v oblakoch, ako to bývalo kedysi. a zjavne, keď ju raz človek vyskúša, nemôže sa jej nabažiť. rovnako aj mne moja nálada pripadá nudne, oproti stavom, ktoré som mala vtedy. emočná droga. nenahraditeľná. nedávno som tvrdila, že moje nálady lietajú hore dole, ale tie krátkodobé stavy nerátam. pozerám sa na seba z diaľky a zdám sa byť duchom niekoho, kým som bola predtým. pred čím? pred zlomeným srdiečkom? pred neprikrášlene reálnym pohľadom na ľudí, ktorých som si držala okolo seba a myslela som si, že sa na nich môžem spoľahnúť kedykoľvek a v čomkoľvek? zas sú moje oči otvorené o čosi viac a zasahuje to do mňa viac, než by som si želala. samozrejme, život neskáče ako si my pískame. nič nie je ideálne. idealizmus je len niečo, čo sme si vymysleli v snahe vytvoriť to, čo nikdy neexistovalo a ani nebude.

človeka to zamrzí. vedomie, že je tak veľmi ovplyvniteľný okolím. stačí tak málo, aby sa zrútil. zmenil. preto som tak rada, že som preč zo svojho bežného prostredia. obklopujem sa lesom a znovu si naplno uvedomujem, ako moc šťastnou ma to robí. len tak sedieť, dýchať vzduch, ktorý sa nevyrovná žiadnemu inému, pozorovať zvieratá, ktoré sa nemusia, nezamýšľajú nad zložitosťami, ako to robím ja. prospieva mi to a prajem si, aby som pochytila to zvieracie (ne)rozmýšľanie. možno sa mi to podarí, ak tam budem dostatočne dlho. možno by som mohla aj doma viac chodiť preč. budem.

čo je málo a čo moc?

pichá ma pri srdci. doslova. netuším, čím to je. rovnako ako netuším, prečo sa mi dnes tak neskutočne krútila hlava. ani po fľaši vína stiahnutej mnou samou som nebola v takom stave. zvláštne. konečne som preč z domu. pár dní mimo mi snáď len prospeje. som v nízkych tatrách a túžba ocitnúť sa niekde, kde je aspoň o pár stupňov chladnejšie ovzdušie, sa mi nesplnila. momentálne sedím v izbe s otvoreným oknom v tričku a kraťasoch a najradšej by som ležala von nahá na kachličkách. ľudské uvažovanie je divné a nevďačné. celú zimu si prajeme leto a keď príde, sťažujeme sa. prečo nie sme nikdy, ale vážne nikdy, spokojní? aké ľudské.

sama som sa prechádzala okolo jazera. v plavkách. zrazu na mňa začali pokrikovať nejakí týpci, mohli mať čosi vyše dvadsiatky. ušla som od nich najrýchlejšie, ako to šlo. občas som tak veľmi túžila po pozornosti, no v tom momente som nechápala prečo. tak nepríjemne som sa necítila dávno. vošla som do lesa, konečne ma obklopilo aké-také ticho a upokojila som sa. nie som stvorená na pobyt v centre pozornosti. nikdy som nebola a nikdy ani nebudem. hoci moje sebavedomie o čosi stúplo, odpovedať na narážky cudzích chlapov trefne nie je moja šálka kávy. asi by som sa to mala naučiť, pre svoje dobro. dovtedy budem robiť presne to, čo som spravila dnes. utekať.

predvčerom som si večer zámerne spravila šálku kávy. nechcela som zaspať. potrebovala som ticho a kľud, pretože viem, že vtedy som najproduktívnejšia. a kedy inokedy sú tie dve podmienky splnené lepšie, než v noci? a tak som nespala a písala. kreslila. zdôverovala sa. baby we both know that the nights were mainly made for saying things that you can´t say tomorrow day. istým ľuďom mám chuť povedať oveľa viac vecí, ako im hovorím, len si nie som istá, či ich to zaujíma, či to chcú počuť, a tak si to nakoniec nechám pre seba. také tie vzťahy, kedy si rozumiete a celkom dobre sa poznáte, ale neviete, čo už je moc a čo si ešte môžete dovoliť povedať. preklenúť tú hranicu trápnosti a pocitu otravnosti. škoda, že v takom prípade to fakt neviem odhadnúť a trvá mi dlho, kým sa nepríjemného pocitu zbavím. škoda.

čo sa stalo s psychikou?

v poslednej dobe ma trápia výkyvy nálad. stačí neuveriteľne málo k tomu, aby som zosmutnela alebo nahnevala sa, rovnako stačí aj maličkosť, aby som sa dostala takmer do stavu eufórie. nikdy som nebývala náladová. moja psychika je na tom zvláštne, čomu by som sa nemala čudovať, keďže je vystavovaná rôznym podnetom z okolia aj zo mňa samej. skúšam veci, ktoré som nikdy predtým nemala chuť skúsiť. rolujem svoj prvý joint a vzhľadom k môjmu nefajčiarstvu sa ním potom minimálne dve minúty vkuse dusím. na niečo to predsa len bolo dobré - prešla ma chuť kúpiť si svoj prvý balíček cigariet, čo by vzhľadom už k spomínanej psychike nebolo dobré, pretože by nebol posledným. tráva sama o sebe ma prekvapila, nebolo to také, ako som čakala. asi bola polka na moju (ne)toleranciu príliš veľa. tunely, špirály a ja v nich, taká filmová klasika. odhadom tak prvú polhodinu som nebola schopná vnímať okolie, lietala som v úpne iných svetoch. následne som bola len veľmi šťastná zo slnka, ktoré vyšlo spoza mrakov a nechápala spôsoby, akými sa moje telo pohybovalo. som zvedavá, čo bude nabudúce, niečo mi ešte ostalo a.. uvidím.

včera som si pokvapkala klávesnicu malinovo-limetkovým birellom a teraz je každá tretia klávesa lepkavá. tieto pseudopivá sa stali jednými z mojich najobľúbenejších letných nápojov. popíjam si ich takmer stále, keď som doma, čo som pomerne často. neprekáža mi to. nepotrebujem byť neustále v zhone a robiť niečo produktívne. jeden deň nie som doma, cestujem vlakom - ave vlaky zdarma, spoznávam nové podniky a pravidelne navštevujem tie staré, robím si radosť utrácaním za tapisérie, vonné tyčinky a fragolíno. potom som zas doma, vešiam si v izbe na stenu vyvolané fotky, konečne ma osvietilo, že v digitálnej forme mi raz budú nanič; pozerám seriály, na ktoré cez školu nemám čas alebo len tak ležím a premýšľam. oddychujem. možno raz budem ľutovať, že som toho nerobila viac, ale momentálne mi to je akosi jedno.. asi starnem. hm.

úteky a nové začiatky.

utekám na nové miesta, keď sa snažím zabudnúť na tie predošlé. pokúšam sa stratiť v tme zabudnutia, hoci to nevyjde zakaždým podľa mojich predstáv a občas sa nachádzam na hraniciach spomienok, ku ktorým by som sa neveľmi rada chcela vracať. čítam si prvý článok z predošlého blogu, od ktorého publikovania ubehli takmer presne dva roky a uvedomujem si, že som sa v tomto momente ocitla na takmer rovnakom mieste. znovu sa pokúšam uzatvoriť tú istú kapitolu ako vtedy, tentoraz s však oveľa intenzívnejšími spomienkami a pocitmi. možno ma to prejde jednoduchšie, pokiaľ budem svoje pocity vylievať na inom mieste. možno nad touto adresou nebude visieť toľko mračien minulosti. nechcem zabúdať, to nie, chcem sa len pohnúť ďalej, aj keď asi to pôjde pomaly.

nechcem o sebe tvrdiť, ako veľmi som sa za tie dva roky zmenila, ako je zo mňa úplne iný človek, pretože by som klamala. stále som hanblivé dievča, ktoré pomerne často ovládnu návaly sentimentality a prejaví sa to hlavne túžbou po veciach a pocitoch, ktoré jej chýbajú. stále som občas príliš smutná a vzápätí príliš šťastná. stále sa neviem rozhodnúť, čo so sebou budem robiť ďalej a stále mám nutkanie zverejňovať svoje myšlienky na internete. na druhú stranu.. vďaka kapitole, ktorú chcem uzavrieť, som omnoho úprimnejšia ako predtým, nepriamosť sa pre mňa stala takmer úplne neznámym pojmom a naučila som sa vyjadrovať to čo cítim a čo si myslím bez výčitkov svedomia, nech ide o hocičo.

možno mi to tu tentokrát vydrží.

možno.

dodatok 20.9.2017: tentoraz nie kvôli blogu, ale kvôli posratej doméne.