"čím viac sa snažím nájsť, tým viac som stratená."

čím viac sa snažím nájsť nás, tým viac sme stratení.
dokonale opísaný náš vzťah jednou vetou. sociálne siete môžu dať človeku veľa, pokiaľ sleduje správnych ľudí. nachádzam sa v inšpiratívnych slovách mnohých, upokojuje ma, že to, čo prežívam ja, prežívajú aj iní. a tak v tom nakoniec nie sme nikdy úplne sami.

- ako definuješ to, čo robíme?

- neviem. ale prvýkrát nemám potrebu to nejak definovať. to je to, čo ma desí a zároveň som s tým úplne v pohode.

- jebávame spolu. relationship: we fuck.

(jakub michal teringa)

ale potom sú tam aj iné veci. potom je tam aj to, čo by sa dalo považovať za lásku, keby sme si to priznali. ale nepriznávame. pred sebou. pred svetom. iba potajomky. hádžeme náznaky, konáme maličkosti, ktoré dávajú najavo, že predsa len je v nás viac.
a nie, neromantizujem náš vzťah bezdôvodne.
neprekáža mi fakt, že sa neškatuľkujeme; vadí mi, keď sa na nás ľudia pýtajú. a ste spolu? a nie ste? aha, takže kamaráti s výhodami? nie kurva. bolo to. predtým. sme inde. ale nepomenovávame to. musíme? sme braní neseriózne. spoločnosť. skurvená spoločnosť. pokiaľ niečo nemá nálepku, nie je to reálne. nie je to dosť.
a tak je lepšie mať tri "reálne" vzťahy do roka, ako jeden nedefinovaný, však?

keď nevieš čo skôr, otvor textový editor.

uchyľujem sa na toto miesto výhradne s pochmúrnymi náladami. anonymná verejná terapia pre samú seba.
dejú sa zvláštne veci. čas plynie rýchlejšie a rýchlejšie a ja neustále opakujem, ako ma to desí, ale ono je to pre mňa vážne ako nočná mora!
sú momenty, kedy by som chcela, aby zamrzol. napríklad štvrtok poobede, keď som sedela na sivom gauči, pozerala southpark s mojím milovaným, ktorý mi ležal na nohách a nerozmýšľala. vypla som mozog. nezaoberala sa tým, koľko strán z knihy musím preštudovať, čo budem musieť urobiť neskôr, kam budem musieť ísť.
prepína mi z povinností, ktorých je čím ďalej, tým viac. veľmi si vážim chvíle ako tú, keď vypnem hlavu. som neskutočný perfekcionista, všetko si plánujem, či už vedome alebo podvedome, snažím sa zmenežovať svoj čas čo najlepšie, i tak sa nakoniec pristihnem pri snílkarčení.
budúcnosť ma desí, podvedome sa stresujem, nechcem, nemôžem, veď mi onedlho úplne prepne. och ako len vypnúť hlavu efektívnejšie? spoločnosť milovaného mi nie je k dispozícií neustále, hoci sa jej nemôžem nabažiť, nemôžme byť až tak často spolu.
už si ani nepamätám, kedy som sa naposledy bola prejsť v lese.
kedy som naposledy vytiahla päty z domu len tak, aby som sa šla odreagovať, nie aby som šla do školy, roboty, za niekým s určitým cieľom.
znie to hrozne a občas sa to na mne prejaví, dneska ma chytil panic attack a srdce mi búchalo a rozplakala som sa a akosi som to celé, celý ten strach zo seba vypustila,
výška a prijatie na ňu ma desí, ale keď ja mám pocit, že nemám na výber, že nič iné nie je možnosť, že to musím dať, ale čo ak sa to nepodarí? nechcem sa jej vzdať kvôli neúspešnému pokusu.
a toto riešim neustále dokola a som moc stará na to, aby som si mohla dovoliť gap year, lebo maturujem v roku, kedy oslávim 20. narodeniny a tá výška je dlhá.
kurva asi mi z toho roztrhne raz hlavu.

desiata.

pil víno zo mňa,
z mojej pokožky,
z mojej duše,
okúsil raz a chutilo mu.

rubín sa i teraz rozlieva po mojej hrudi,
a ja po tebe tak veľmi túžim,
neprestajne, stále, naveky,
až som zabudla, ako chutia náreky.

opíjaj sa zas a znovu tou krásou,
ktorú si objavil, keď si zhasol,
nemohol si sa jej nabažiť,
nevieš si už viac predstaviť bez nej byť.

prečo si to sama kazíš?

dni sa začnú zlievať jeden do druhého, presne ako keď zmiešavaš farby na palete, ako keď vytlačíš z každej tubičky, z každého jedného odtieňa po troške a dáš ich dohromady.
vznikne vždy jedna
škaredá
hnusná
odporná
farba, nech spravíš čokoľvek, neoživíš ju.
musím prestať riešiť. zbytočnosti. veci, ktoré neporiešim, pokiaľ druhá strana nechce. vždy je to o dvoch stranách. o viacerých uhloch pohľadu. vždy.
som zmätená, pretože som si zjavne urýchlene domyslela veci, ktoré nie sú reálne. niekedy moja domýšľavosť zachádza za hranice skutočnosti.
a potom sa sklamem. stále dokola. kolobeh sklamaní a nadšení a lásky a smútku a nádeje a beznádeje.
kolobeh pocitov. mám strach, že ich raz neustojím. občas sa v poslednej dobe rozplačem, keď nad tým rozmýšľam. už síce nepovažujem slzy za slabosť ako kedysi, no aj tak, sú prejavom, že niečo je zle.
vždy bude, to áno, lenže akosi sa odrazu vnútorne trápim a hoci som väčšinu času šťastná, niekedy sa aj tak duši podlomia kolená.
prílišné premýšľanie zabíja prekrásne maličkosti.
asi si to napíšem na stenu ku posteli, aby som tie slová mala neustále na očiach.