uchyľujem sa na toto miesto výhradne s pochmúrnymi náladami. anonymná verejná terapia pre samú seba.
dejú sa zvláštne veci. čas plynie rýchlejšie a rýchlejšie a ja neustále opakujem, ako ma to desí, ale ono je to pre mňa vážne ako nočná mora!
sú momenty, kedy by som chcela, aby zamrzol. napríklad štvrtok poobede, keď som sedela na sivom gauči, pozerala southpark s mojím milovaným, ktorý mi ležal na nohách a nerozmýšľala. vypla som mozog. nezaoberala sa tým, koľko strán z knihy musím preštudovať, čo budem musieť urobiť neskôr, kam budem musieť ísť.
prepína mi z povinností, ktorých je čím ďalej, tým viac. veľmi si vážim chvíle ako tú, keď vypnem hlavu. som neskutočný perfekcionista, všetko si plánujem, či už vedome alebo podvedome, snažím sa zmenežovať svoj čas čo najlepšie, i tak sa nakoniec pristihnem pri snílkarčení.
budúcnosť ma desí, podvedome sa stresujem, nechcem, nemôžem, veď mi onedlho úplne prepne. och ako len vypnúť hlavu efektívnejšie? spoločnosť milovaného mi nie je k dispozícií neustále, hoci sa jej nemôžem nabažiť, nemôžme byť až tak často spolu.
už si ani nepamätám, kedy som sa naposledy bola prejsť v lese.
kedy som naposledy vytiahla päty z domu len tak, aby som sa šla odreagovať, nie aby som šla do školy, roboty, za niekým s určitým cieľom.
znie to hrozne a občas sa to na mne prejaví, dneska ma chytil panic attack a srdce mi búchalo a rozplakala som sa a akosi som to celé, celý ten strach zo seba vypustila,
výška a prijatie na ňu ma desí, ale keď ja mám pocit, že nemám na výber, že nič iné nie je možnosť, že to musím dať, ale čo ak sa to nepodarí? nechcem sa jej vzdať kvôli neúspešnému pokusu.
a toto riešim neustále dokola a som moc stará na to, aby som si mohla dovoliť gap year, lebo maturujem v roku, kedy oslávim 20. narodeniny a tá výška je dlhá.
kurva asi mi z toho roztrhne raz hlavu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára