pred pár dňami som si do googlu naťukala diagnózu zvanú "syndróm vyhorenia". chcela som vedieť, o čo konkrétne ide a aké má príznaky. vydesilo ma, keď na mňa sedelo približne 50% bodov, ktoré na stránke boli vypísané, napriek tomu, že väčšinou sa hovorilo o ľuďoch v strednom veku.
potom ma vydesilo, že mi pár ľudí radilo, nech sa upokojím, lebo čoskoro tak skončím.
a tak som bola vydesená a vydesená a vydesená.
stres je strašný zmrd, narobí vo vás bordel, otočí váš život naruby, pričom sami máte pocit, že proti nemu máločo zmôžete.
máločo.
a presne to málo musíte robiť.
najťažšia vec pre mňa nie je plánovanie.. kdeže, som rodený plánovač, v hlave mi každým dňom prejde milión scenárov a ja si vyberiem ten najlepší a bod po bode idem za cieľom, nech sa nestane čosi zo zvyšných 900 tisíc scenárov.
avšak pokiaľ ide o plánovanie toho najpodstatnejšieho, čomu momentálne čelím, ide to veľmi ťažko. plánovanie štúdia. sakra. neviem si ani len predstaviť, koľko času mám na naučenie sa toho alebo niečoho iného, nieto si všetko zhrnúť a rozplánovať na dni či týždne a potom to nebodaj dodržiavať.
a to ma desí. (zas)
lebo neviem, koľko mám času. pritom tie veci potrebujem zvládnuť. chcem sama sebe dokázať, že na to mám. aby som mohla byť so sebou spokojná. aby som nebola medzi priemerom. chcem vedieť viac. baví ma učiť sa, baví ma odpovedať na otázky, pretože zisťujem, že toho už dosť viem, ale keď strávim nad čímsi veľa času a stále mi to nejde, som frustrovaná a na rad prichádza môj milovaný stres.
od istého bodu v živote mám ...strach...? si dávať dlhšie prestávky a dni ničnerobenia, prestala som pozerať seriály, pretože jednoducho mám výčitky svedomia. a potom si uvedomím, že by som pri tom seriáli asi zaspala. a tak len namiesto 45 minút sledovania epizódy sledujem 45 minút strop alebo rozmýšľam. začarovaný kruh. toť môj odpočinok. ležať na posteli a nerobiť nič. neviem. neviem či to je dobre, pretože na jednu stranu, mám čas zamyslieť sa a vypustiť von myšlienky, ktoré inokedy v hlave väzním, na druhú stranu, často sú to myšlienky typu "čo ak", negatívne, tmavé. neviem. neviem, ako sa nahodiť do režimu, ktorý by mi neuberal z efektivity a zároveň dával priestor na relax bez výčitiek svedomia. neviem, či niekedy niečo vymyslím, ale tak snáď... nádej umiera posledná, však áno.
