prečo si to sama kazíš?

dni sa začnú zlievať jeden do druhého, presne ako keď zmiešavaš farby na palete, ako keď vytlačíš z každej tubičky, z každého jedného odtieňa po troške a dáš ich dohromady.
vznikne vždy jedna
škaredá
hnusná
odporná
farba, nech spravíš čokoľvek, neoživíš ju.
musím prestať riešiť. zbytočnosti. veci, ktoré neporiešim, pokiaľ druhá strana nechce. vždy je to o dvoch stranách. o viacerých uhloch pohľadu. vždy.
som zmätená, pretože som si zjavne urýchlene domyslela veci, ktoré nie sú reálne. niekedy moja domýšľavosť zachádza za hranice skutočnosti.
a potom sa sklamem. stále dokola. kolobeh sklamaní a nadšení a lásky a smútku a nádeje a beznádeje.
kolobeh pocitov. mám strach, že ich raz neustojím. občas sa v poslednej dobe rozplačem, keď nad tým rozmýšľam. už síce nepovažujem slzy za slabosť ako kedysi, no aj tak, sú prejavom, že niečo je zle.
vždy bude, to áno, lenže akosi sa odrazu vnútorne trápim a hoci som väčšinu času šťastná, niekedy sa aj tak duši podlomia kolená.
prílišné premýšľanie zabíja prekrásne maličkosti.
asi si to napíšem na stenu ku posteli, aby som tie slová mala neustále na očiach.