pomalé momenty v uponáhľanom svete.

v poslednej dobe mi čosi nedá spávať. myšlienky lietajú ani splašené a hlava odmieta vypnúť. nerozumiem. k tomu stále tie hormóny... minule som sa rozplakala, z ničoho nič, pritom mám teraz celkom šťastko obdobie. slzy sa mi gúľali (och, tá ľubozvučná slovenčina) dole lícami, nariekala som ako malé decko. prichádza na mňa strach z budúcnosti. z toho čo nikdy nebolo a neodvratne ma čaká. nasledujúci rok bude ťažký. veľmi. moja psychika si prejde rôznymi sračkami, som si toho vedomá. nechcem ten rok. chcela by som ostať aspon na nejaký čas uväznená v minulotýždňovom momente, v kráľovskomodrom autíčku, ktoré mi akosi príliš prirástlo k srdcu, až mi je vážne ľúto, že sa predáva. každopádne, v tom aute sa diali veci, o ktorých sa bežne nehovorí a okrem iného, brutálne sa z neho sledujú hviezdy. s mojou skromnou telesnou výškou som si mohla pohodlne ľahnúť na zadné sedadlo a pozerať sa von otvoreným oknom, počúvať cikády a prežívať moment, ako to len šlo. obľúbila som si takéto pomalé chvíle vo večne uponáhľanom svete. vážim si ich. počúvať ticho, sledovať tmu, zohrievať sa na chladnom srdci, ktoré pomaličky začína horieť.
ako mi len bolo krásne.