mäkká posteľ presýtená neidentifikovateľnou vôňou. vôňa človeka? som fascinovaná, že každý má tú svoju. nie je to parfém. nie je to nič, čo dokážeš opísať slovami, vlastnosťami, čímsi, čo už poznáš.
vôňa evokujúca domov, hoci som ju nikdy, nikdy predtým necítila, ba ani len nemala tušenie, že existuje.
teraz ju vyhľadávam v dave. tú jednu jedinú. neopísateľnú, a predsa tak blízku.
zaujímalo by ma, ako vonia tá moja. vidíš, svoju nikdy neucítiš. ďalšia zo záhad.
švih bokom. zadná ruka vystrelí dopredu. napneš svaly, no nie príliš. len tak, aby si nezranil sám seba, no zároveň protivník ranu musí pocítiť. kopeš píšťalou, nie chodidlom. to si nevedela? v chodidle nemáš takú silu ako v nohe.
nauč ma biť sa. nikdy nevieš, kedy sa mi to zíde. a vidím, ako ti svietia oči, keď o boxe hovoríš druhým. jedna z vášní, ktorá je dôkazom, že predsa len dokážeš milovať. čosi.
videl si niekedy malé šteniatka, ktoré ležia na jednej kope? všetky na malom kúsku priestora, na prvý pohľad nevieš posúdiť, kde jedno končí a druhé začína. a presne tak vyzeráme aj my. ako malé deti, váľajúce sa jedno cez druhé. vynahrádzam si deficit fyzického kontaktu bez akéhokoľvek sexuálneho podtónu. jednoducho sme, voňaví, na mäkkej posteli, poskrúcaní, oddychujeme.
bezpečie, napäté svalstvo sa uvoľňuje, nepríjemné myšlienky opúšťajú moju hlavu, v ktorej sa aspoň na chvíľu uprace, skľudní ten nekonečný vír myšlienok, konečne som len sama sebou, moja najhlbšia podstata sa vynára na povrch, som dieťa, ktorým inokedy nemám čas byť, som bezstarostná, šťastná, úprimná, sama sebou.
a myslím, že o tom to je.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára