uvedomila som si, že zrazu sa obklopujem ľuďmi. veľa ľuďmi. náhodnými ľuďmi. zvláštnymi ľuďmi. nie blízkymi ľuďmi. ľuďmi, ktorých som nikdy nepovažovala za kamarátov. ľuďmi, ktorí mi ešte nedávno liezli na nervy.
a minulý týždeň som bola dvakrát na káve s dvomi rôznymi partiami, s ktorými som na káve nikdy predtým nebola.
necítila som sa nepohodlne.
necítila som sa nepríjemne.
iba zvláštne. rozmýšľala som, prečo s nimi vlastne trávim svoj čas.
chcem niekomu dokázať, že sa dokážem porozprávať s kýmkoľvek?
chcem niekomu dokázať, že nemám len dvoch kamarátov, s ktorými sa stretávam pravidelne?
chcem niekomu dokázať, že to stále nemusí byť o tom istom?
a možno som len prestala mať chuť naháňať tých, donedávna mne najbližších, ktorí už dávno prestali naháňať mňa. prestali sa snažiť. a ja už nemám energiu navyše, vyvolávať neustále poď niekam. naozaj nie.
a možno som len zatúžila rozprávať sa o niečom inom. viem, že istí ľudia by sa ma pýtali na konkrétne veci, ktoré akosi nechcem rozpitvávať. nechcem pred nimi priznávať detaily, ako sa veci majú. viem, že by mi položili presne tie otázky, ktoré nechcem počuť. a zároveň im nechcem klamať. a tak to riešim... vyhýbaním sa? nesnažením sa o naviazanie kontaktu? jednoducho utekám pred realitou, schovávam sa pred faktami, nechcem, aby vyšli najavo, nechcem hovoriť, že niektoré veci idú dole vodou, nechcem sa o tom rozprávať. pretože ma to robí len smutnejšou. pretože akonáhle to vyslovím nahlas, slová, dovtedy len myšlienkam, pridávajú na váhe.
a ja nechcem.
kedysi som každú boliestku zdieľala s x osôbkami. potrebovala som počuť ich názory na vec, potrebovala som utešiť, nakopnúť, poradiť. v poslednej dobe som prestala mať tú potrebu. úplne.
pretože nechcem ľútosť, nechcem smutné pohľady, naivné povzbudzovanie. niekedy sa ľutujem a naivne povzbudzujem sama, to mi stačí. mám slabinu, do ktorej nemôžem viac rýpať. do ktorej iným nedovolím viac rýpať.
potrebujem najprv sama prijať realitu, až potom o nej budem schopná rozprávať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára