streda 8. augusta 2018

čo to sakra.

druhýkrát zhulená úplne sama za toto leto a
ja sa nedokážem udržať. robím to, čo chcem, nech je to akokoľvek citlivé, no úprimné. vytáčam číslo, chvíľu sa rozprávame
pár dní som ho nevidela a je to zvláštne. bubnovanie v ušiach, všetko sa ozýva, po roku mám doma trávienku, ktorá ozaj robí divy. chýba mi istý druh spoločnosti, veľmi konkrétny druh, a tak sa len napchávam megabalením slaných tyčiniek, ktoré som si pôvodne kúpila na grejp, ale kto vedel, že takto dopadne môj večer. zajtra si kúpim ešte jedni.
som náladová, bolí ma bedrový kĺb, rozplakala som sa kvôli maličkosti - hormóny. ľudské telo je úžasná vec, preto chcem svoj život stráviť študovaním vied o ňom, no niekedy ma neskutočne sere.
a tak si pomáham, ako len viem.
telefón nezvoní dlho, ozýva sa hlas, nechcem ho zaťažovať, nechcem byť selfish bitch a pritom by som mala byť. aspoň o trochu viac. kam sa podela moja schopnosť - čo na srdci, to pred tými najbližšími i na jazyku?
neviem.
vtedy raz sme sa zhodli, že sme si jeden druhému jedni z najbližších ľudí, akých okolo seba máme.
skurvené hormóny, zas sa mi chce plakať aj smiať naraz.
mal si tu byť, dali by sme repete.
polka megabalíčka slaných tyčiniek zmizla.

ako si môžem sakra v tomto článku tak odporovať?!

piatok 3. augusta 2018

príliš veľa umenia a prekrásne umenie.

som unavená, ledva formulujem svoje myšlienky do slov, avšak mám strach, že v najbližších dňoch nebude čas alebo nálada písať. a tak píšem teraz. znovu ma to napĺňa, presne tak ako kedysi. v istej dobe som sa snažila skĺbiť až príliš veľa kreatívnych, umeleckých záľub, nezvládala som to. kreslenie, čítanie, gitara, písanie. vždy som sa naplno venovala len jednému. teraz sa snažím striedať to, pretože ani sama neviem posúdiť, ktoré z nich mám najradšej. až na gitaru, tá chúďa zapadá prachom, i keď som si pár pesničiek zopakovala. ale málo. veľmi.

v poslednom článku som si vylievala srdiečko, ako neviem, čo so sebou, že je nuda. jednotvárnosť. teraz sa to zrazu zmenilo a ja neviem čo skôr. nesťažujem sa, aj keď tá únava je ... nepríjemná. nemôžem mať všetko.

dnes som bola v mojich milovaných tatrách. typicky na popradskom plese. netypicky s kamarátkou,  ktorá tam ešte nikdy predtým nebola. prechádzka, ale únavná, keďže slnko a skoré vstávanie a dlhé cestovanie. škoda, že to nemáme o čosi bližšie. mať tie hory za rohom, nesťažovala by som sa.

pár dní dozadu som skĺbila čosi, čo som si nemyslela, že by som niekedy mohla skĺbiť. brko a potom sex. na konci som skonštatovala, že toto už asi nikdy nesfajčená robiť nebudem, haha. lebo to bolo umenie. naozaj. nechápem, ako mi mohli byť navodené také pocity, ale cítila som sa asi po prvý raz ako v úplne inom svete. odizolovaná od zvyšku tejto často otravnej populácie. iba dve nahé telá, krivky osvetlené len žiarou lampy z ulice, teplý vzduch prúdiaci sa spoza okien, príjemne rozbúšené srdcia a tak prenádherné pocity, aké som nikdy predtým nezažila. a čo je najlepšie, viem si ich doteraz vybaviť. usmievam sa. tráva robí svoje, ale toto bol môj osobný najlepší zážitok. potom sme sa smiali. veľa. ležiac vedľa seba na mojej malej posteli, vôbec sa nepozastavujúc na tom, že nemáme dosť miesta. akosi nám to bolo jedno.

hovorím. umenie.

streda 1. augusta 2018

zdeprimovaná.

už niekoľko nocí za sebou sa neustále budím. neviem z akého dôvodu mi nie je dopriaty kľudný spánok. snívajú sa mi tak reálne sny, že ráno musím rozmýšľať, čo je skutočnosť a čo sa odohralo len v mojej bláznivej hlave. desí ma to. ako nad svojou hlavou počas sparných nocí nemám kontrolu. cez deň si potom musím dopriať aspon dvojitú dávku kofeínu, inak by som nedokázala normálne fungovať. a to som kedysi so spánkom nemala žiadny problém.
mám pocit, že toto leto je akosi nenaplnené. z istej strany som šťastná, citovo mám oveľa viac ako kedykoľvek predtým. avšak činnosti a zážitky... chýba mi akési dobrodružstvo. niečo nové. iné. výlety. mám pocit, že ľudí okolo seba musím do všetkého ťahať.. a mňa akosi nepotiahne nik. alebo ak aj na plánujem, tak sa čosi pokazí. deprimuje ma to. počas školy nie sú také možnosti ako teraz, a teraz to neustále akosi nevychádza. občas mám pocit, že zbytočne prežívam. kradnem kyslík nezmyselným spôsobom života.
ach tieto nálady.

streda 25. júla 2018

o milovaní.

samota odrazu chutí úplne inak.
samota odrazu vôbec nechutí tak dobre.
samota odrazu nechutí tak, ako chutila, keď som ešte skutočne bývala sama.
a nie sama s tebou.
odvtedy samota chutí úplne inak. horko. ale nie tak príjemne ako moja milovaná káva či pivo či grep.
akosi som prestala mať chuť na samotu a začala ma chuť na tú inú.

och viem, dobre viem, čo si možno pomyslieť. ja tomu akosi stále neverím a mám nutkanie o tom stále písať a nemôžem prestať, lebo mi vybuchne hlava. myšlienky, pocity, ach tie pocity, sa derú von z môjho rozhorúčeného vnútra, inak by ma spálili, obrátili na popol. začala som horieť a mala by som chvíľu len tlieť, lebo nechcem popáliť samú seba, avšak akosi to nie je v mojich silách, a tak plamene šľahajú dovysoka aj naďalej.

aké naivné bolo myslieť si, že človek môže skutočne milovať len raz. som príliš mladá, aby som to mohla tvrdiť.
a tak či tak, milujeme každý deň tisíckrát.
milujeme slnko, milujeme tmu, milujeme deň, milujeme noc, milujeme zábavu, milujeme zhýralosť, milujeme pokoj, milujeme oddych, milujeme relax, milujeme teplo, milujeme dážď, milujeme kávu, víno, knihy, slová, momenty, spomienky, vzdychy, dychy.
za celý život milujeme toľkokrát, že je nemožné to spočítať. zakaždým inak. výnimočne.
ako som si mohla myslieť, že som schopná milovať len raz?

pondelok 23. júla 2018

trpká uvedomelosť.

mám blbý pocit. že som sa zle rozhodla. prehodnocujem vlastné názory, akosi si neviem stáť za jedným. chyba. mala by som byť uvedomelá a vedieť, čo chcem. alebo nie? onedlho začína môj posledný -násťročný rok, desím sa, ako rýchlo ubehne a ja budem stáť na prahu mojej reálnej dospelosti. 
nejak si neviem predstaviť, že vyjde všetko tak, ako má vyjsť. ako musí vyjsť. mám strach, mala by som na sebe viac pracovať, neviem, či veci beriem dostatočne vážne a tichý hlások v hlave mi hovorí, že nie. 
desí ma to, pretože konečne som s mojím momentálnym dianím v živote spokojná. 
pozerám na stenu, odkiaľ som zvesila obrázok, ktorý tam visel niekoľko rokov. zostal po ňom nepatrný tieň. 
presne taký tieň ma straší. budúcnosť. zlom sa blíži a ja nie som pripravená. 
ešte máš čas.
lahodne znejúca veta, no zároveň podnecujúca moju lenivosť. čo nie je dobré. ani trochu.
teraz prichádza ten moment, kedy  si musím stáť za svojím a musím makať sama na sebe, nikto iný ma nedonúti, musím sa donútiť sama, lebo inak nedosiahnem svoj cieľ. prečo mám pocit, že mi chýba poriadna dávka vytrvalosti? 
neviem.
mám strach.

uvedomuješ si všetky fakty, tak už začni na sebe pracovať, dievča.

streda 18. júla 2018

prečo si to celé kazíš?

prší, kvapky mi bubnujú na strešné okno nad mojou hlavou a tak mám občas pocit, že zmoknem. zvuk prichádza tak zblízka, že je to niekedy až nepríjemné. niežeby som nemala rada dážď, avšak nerada som mokrá. dlho. chladivo. nepríjemne.

hádame sa, hovorí s príšerným chladom v hlase, taký tón som od neho ešte nepočula. zapicháva sa do mňa ako stovky ľadových ihlíc, ostrejších než dýky. slová bolia. nedotkne sa ma, kdeže, na to je až príliš dobre vychovaný. vysloví každý jeden z mojich činov, ktoré som spáchala bez rozumu. z čistej, márnej hlúposti. vyčíta mi to. moje neuvažovanie. nemám sa mu ukazovať na oči, dokým nedospejem. reálne. 

sen. zobúdzam sa so slzami v očiach. predstava bola tak reálna, až som chvíľu musela iba dýchať, aby som si uvedomila, že sa hádka v skutočnosti neodohrala.

premýšľam nad koncami. vždy. nevedome. neviem sa tejto nepríjemnej vlastnosti zbaviť už niekoľko rokov. mám strach, že si pochmúrnymi myšlienkami privolám čosi zlé, hoci poverčivá nie som. avšak všetko je v hlave a sila myšlienky je podceňovaná. nastavenie mysle je jedna z najdôležitejších podstát života. a predsa ju takmer nikto nemá osvojenú. niekedy sa to nedarí ani mne, nechávam sa strhávať prúdom nešťastných myšlienok a nálad a na kúsky optimizmu zabúdam. nevládzem.

sobota 7. júla 2018

predtým sme vyzerali inak.

neviem, čo sme a nechcem nás škatuľkovať, pretože koniec koncov to je zbytočné. len my dvaja vieme, ako to reálne medzi nami vyzerá a len my dvaja si do toho môžme hovoriť, nikto iný. kamarátstvo s výhodami je risk - po čase sa objavia pocity. och áno, stopercentne. pre svoje vlastné dobro je prakticky nevyhnutné taký vzťah ukončiť, avšak . . . nedokázala som to. vedela som, že začnem cítiť, vedela som, že sa zamilujem. od začiatku mi to bolo jasné. asi mi chýba pud sebazáchovy. už sa to potvrdilo niekoľkokrát. raz asi skončím zle, ale to je na inú tému - a vlastne som o tom písala naposledy.
nemôže to dopadnúť dobre. my nemôžeme dopadnúť dobre. úplne jasne si pamätám jeho slová po tom, ako som uňho prišla o panenstvo, ktoré medzi nami spravili istý druh kamarátskej zóny - "nie som si istý, či budem schopný sa zaľúbiť a nechcem, aby si bola smutná."
prešli tri mesiace.
objímame sa na slnkom zaliatej zrúcanine hradu, on snažiac sa ma upokojiť letmými pusami všade po tvári, po krku, po hrudi. 
nikto nevie tak dobre masírovať chrbát ako ten chlap.
smiech.
ani neviem ako prešli tie štyri hodiny a my kráčame späť k autu s poprepletanými prstami.
a cítim sa úplne inak, hoci to nie je prvýkrát, čo som sa ho dotýkala takým spôsobom.
neraz mi dovolil oprieť sa o jeho hruď, no až teraz si prekrížil zozadu ruky na mojich nohách.
neraz mi dovolil oprieť sa o jeho hruď, no až teraz si položil hlavu na moje plece.
neraz padali bozky, no až teraz mi venoval ľahučké pusy všade, kam dočiahol.
neraz sme spolu telefonovali dlhé minúty, no až nedávno mi volal opitý so slovami "na koho iného by som si teraz spomenul, keď nie na teba".
neraz sme sa bavili o letných plánoch, no až nedávno mi navrhol spoločnú dovolenku - taliansko! - s jeho kolegami. (a potom sme zistili, že to nepôjde, ale princíp . . .)
asi sa niečo za tých pár týždňov zmenilo a ja som šťastná. och ako veľmi som šťastná.

utorok 3. júla 2018

už dosť.

odrazu sa vzďaľujem od ľudí, s ktorými som ešte nedávno trávila čas prakticky každodenne. vytvorila sa medzi nami puklina, ktorú nejde nevšímať si, tvorená mojimi činmi, myšlienkami, názormi. tvrdia mi, že som iná, že ma nespoznávajú. že toto nie som ja. dievča, ktoré oni poznajú, ktoré oni majú radi. áno, som si vedomá toho, že som porobila kopec hlúpostí. posledný polrok som sa dostala do situácií, v ktorých som nechcela byť. uvedomujem si, že je to zlé. že alkohol proste nie je pre mňa, že je to svinstvo, po ktorom v určitom stave prestávam mať zdravý úsudok, že moja nerozumnosť dosahuje vážne desivé hodnoty.
a tak som si povedala, že najviac dva poháre vína. že tvrdé nechcem ani vidieť.
alebo prírodnejšia forma uvoľnenia.
a dodržujem to. nepotrebujem sa dostať znova do čo i len podobných situácií, lebo by som z nich už nemusela vyviaznuť v poriadku.
no oni to nerešpektujú. nerozumejú, nechcú mi veriť, že s tým prestávam. a súdia. a odstrkujú ma. a vyhadzujú mi to neustále na oči.
a mňa ich slová trhajú, nechcem, nemôžem to počúvať, už mi zo seba bolo dosť zle, som si všetkého kurva vedomá, nemôžem na to neustále myslieť, lebo zničím samú seba, pohla som sa ďalej, už som inde, vari to nechápu?! nepomáhajú mi tým, výčitky svedomia mám aj bez nich, nechcem to . . .
snáď nestačí vlastné uvedomenie sa?
a tak sú preč a je leto, ja som zamestnaná, stretávam sa dookola s dvoma ľuďmi, možno troma, nepotrebujem akosi viac, som spokojná, nechcem počúvať tie výčitky. s tými troma som v kľude, berú ma takú, aká som, hoci mi vynadali, nevracajú sa k tomu neustále a ja som im vďačnejšia ako kedykoľvek predtým.

utorok 26. júna 2018

rozhorčenie.

nevedia, čo odsudzujú. len preto, že im to niekto vtĺkol do hlavy. že je to zlé. že sa tomu treba vyhýbať. že je to zbytočné. a oni ako ovce nasledujú hlas. a súdia. súdia, vykrikujú, obviňujú. hnevá ma to. och, ako veľmi ma to hnevá, pokiaľ ide o mňa. pokiaľ obviňujú a vykrikujú to m n e. nechápu. nepoznajú.
ten pocit ľahkosti a jednoduchosti je nenahraditeľný.
pripáľ mi a nechaj ma vznášať sa. vdýchneš, rozkašleš sa a potom je to už v poriadku. vnímaš, vieš, čo robíš, si sám sebou avšak v stave, kedy tvoja spokojnosť dosahuje maximá. pozeráš sa na svet cez ružové okuliare a je ti fajn. ten kľud prúdiaci cez tvoje žily, cez samú podstatu teba, ťa napĺňa. usmievaš sa, pretože sleduješ kontrast zelených korún stromov a belasého neba. pretože počuješ spievať vtáky a hudba sa ti rozlieva po celom tele. prúdi cez teba ako krv v tvojich žilách. necháš sa unášať pokojom, otváraš oči, ako najviac to ide, aby ti neunikla ani jedna z krás z tohto sveta.
neodsudzuj, dokým nezažiješ. alebo tých druhých aspoň nechaj na pokoji.

a tá sviňa alkohol je spoločensky akceptovaná a je to okej. sakra.

utorok 19. júna 2018

príliš veľa na srdci.

maturita hotová. brigáda nájdená. leto začalo. niekedy je život krajší ako inokedy. opadol zo mňa niekoľko mesačný stres. je až zvláštne, že zrazu mám život ako-tak usporiadaný a s tými najstresujúcejšími položkami je pokoj. kľud. až mi je zvláštne ležať a nemusieť odrazu robiť nič. moja hlava akoby neustále rozmýšľa, či si náhodou nemám ešte niečo pozrieť, prečítať, naučiť sa, hľadať. sakra.
už mi tento reset zjavne veľmi trebalo.

///

nerozumiem, čo sa to deje. s týmto svetom. x je preč. prečo ........ prečo sa dejú všetky tieto veci. prečo ľudia stoja a natáčajú si niekoho smrť namiesto toho, aby mu pomohli. prečo stoja a SLEDUJÚ NIEKOHO POMALY UMIERAŤ NAMIESTO TOHO, ABY MU POMOHLI?! 
áno, ľudia umierajú denne, stále, ale to nie je fér. prečo je to takto. ja neviem. áno, chalan porobil hlúposti, áno, chalan sa správal občas otrasne, áno, 

jednoducho nerozumiem. umiera príliš veľa umelcov s potenciálom. príliš veľa umelcov, ktorých som si obľúbila a ich texty dávajú zmysel. príliš veľa umelcov, ktorých som chcela vidieť, počuť naživo. človeka to zamrzí. len 20 rokov... 20. to mám ja o rok. 20. sakra.

///

porobila som kopec hlúpostí, tento víkend som nemusela prežiť, reálne, bolo to zlé, bola som preč, toto sa nemalo stať, človek si neuvedomí, ako rýchlo sa všetko môže posrať, až kým sa to nestane, musím si dávať väčší pozor, musím mať väčší pud sebazáchovy, musím viac rozmýšľať. sakra. nikdy viac. nikdy. akcie bývajú super, áno, ale... alkohol nechcem vidieť. fuj. na druhý deň som mala len kanabis a bolo to fajn. sedkali sme spokojnučkí a bolo nám dobre. bola som si plne vedomá, čo robím. alkohol je sviňa. nechcem.

nedeľa 10. júna 2018

ty nechápeš a ja nevysvetlím.

veci sú zvláštne, neviem, kam smerujú, som zmätená, ale šťastná, to áno, šťastná, vyhlasujem to s istotou, akú som dlho nemala.
hoci v skutočnosti mi tá istota chýba, v istých vzťahoch presne neviem, na čom som, ale vyzerá to dobre, viac  než dobre.
cuckám cez slamku ríbezľové víno z pohára na kávu, aby sa mi lepšie zaspávalo, keďže mám dva dni do maturity a nervozita naberá na intenzite. nemám sa čoho báť, viem, ale aj tak, som stresár od narodenia.
bola som druhýkrát doma u neasociálneho asociála a tentoraz ma predstavil mame a sestre, bolo to milé a vôbec som nemala chuť odtiaľ odísť, cítila som sa ako doma, vôbec nie nepohodlne, je to zajímavé, ako sa náš vzťah-nevzťah vyvíja, už si nie som istá, že v tom nie sú pocity, lebo to vážne čím ďalej, tým viac vyzerá, že ide o obojstrannú záležitosť.
asi by sme sa mali čo najskôr seriózne porozprávať, niežeby sme sa doteraz nie, ale ....... ale.
málokto ma chápe, málokto chápe, ako to, že som ochotná viesť takýto typ nevzťahu, ako to, že dávam svoje telo niekomu, kto v skutočnosti nie je môj.
neviem.
je mi fajn a na ničom inom nezáleží.

utorok 5. júna 2018

ja neviem zmätok

a cítim sa zle, keď sa on cíti zle a tušila som, že sa cíti zle ešte predtým, ako mi to povedal, a asi sme vážne prepojení a pociťujem strašnú úzkosť, nielen kvôli nemu, dlho som necítila tak veľmi zovretú hruď ako teraz, som zmätená a zamotaná a mám neporiadok v hlave a pichá ma zas pri srdci a asi som sa zamilovala a možno to začína byť obojstranné a vzájomne sme si jedni z najbližších ľudí, akých okolo seba máme, v tom sme sa zhodli a ja nechápem čo sa deje teraz, odporná úzkosť

visia nadomnou čierne mraky a nechcú odletieť preč a zatemňujú moje myslenie, nemyslím, nerozmýšľam, neuvažujem, myšlienky lietajú jedna cez druhú, predierajú sa, skáču, hromadia, neviem, nerozumiem, nechápem, potrebujem sa upokojiť, je toho akosi veľa, nátlak zvonku aj zvnútra, potrebujem sa upokojiť, všetko bude dobré

a svet bude zas pekný a žiarivý a svet je krásne miesto, pokojné, kľudné, farebné, budeš sa smiať, ja sa budem smiať, všetci sa budú smiať a budeme šťastní a nebude žiadne pichanie v hrudi ani panické záchvaty ani nič, svet zas bude pekné miesto na žitie

nedeľa 13. mája 2018

toto nie sú verše.

nečakané stretnutia
och modlila som sa aby ma niekto vytiahol od hormónov žiadostivosti atraktivity lásky
a stalo sa opúšťala som ich bez výčitiek svedomia
prechádzky
môžem si odškrtnúť jednu vec z môjho predtým než zomriem zoznamu
harmónia tiel v harmónii lesa
súzvuky
"nepozeraj sa tak na mňa" och keď na tebe nejde nepozerať sa tak
ako ti mám vysvetliť že predstavuješ zhluky nedokonalostí ktoré ťa robia dokonalejším než iných
tvoj zjav by sa dal považovať za umenie
mojím už si
(umením)
nie tak
tak mojím nebudeš

piatok 11. mája 2018

nič aby si tvoril.

chcela som písať o tom, ako je moja duša unavená a ako nedokážem prísť na pôvod jej trápenia, no niekto mi ukradol slová. chýba mi energia na žitie a cítim sa ako duch. vyblednutá a stratená, s množstvom povinností kopiacich sa na moju hlavu, rozhodne jej nepomáhajúc v navrátení sa do vitálnejšieho stavu. sakra. možno som sa prepila kávou, niekde som počula, že príliš veľa kofeínu spôsobuje presne opačný ako žiadaný efekt. neviem, čo je na tom pravdy, každopádne som prišla na to, že toto nie je fyzická únava, ktorú možno vyliečiť liatím do seba hektolitre kávy. neviem, čo so sebou. viečka padajú a padajú, potrebovali by niečím podoprieť. zvyčajne pomôže hodinka poobedného spánku, no teraz bola aj tá zbytočná. zúfalstvo. túžim žiť, využívať čas efektívne a pritom n e v l á d z e m.

do nášho mesta dnes zavíta moja obľúbená katarzia, avšak moja finančná situácia mi akosi nedovoľuje ísť sa na ňu pozrieť. a tak sa spolieham, že sa objaví na letnom grejpe a všetko bude pekné a krásne. prvýkrát budem mať pracovné leto. peniaze potrebujem, nemôžem si dovoliť povaľovať sa a hoci mám jedinečnú príležitosť cestovať vlakmi mesiac po európe vďaka projektu discovereu zdarma, nevyužijem ju. nemám začo. chce sa mi plakať, pretože toto je jediný rok, vzhľadom na podmienku - vek 18 rokov. rodičov zaťažovať nechcem, a tak mi neostáva nič iné, ako sa zmieriť s premrhaním šance. čo už. aj horšie veci sa dejú.

akosi sa tu v poslednej dobe až príliš vyplakávam. v skutočnosti život nie je až taký zlý, len tá chronická únava . . . mala by som si spísať veci, ktoré mi spravili radosť. terapia vlastnou hlavou.

piatok 4. mája 2018

vybrala som si jed a si ním ty.

sľúbila mu to. sľúbila mu, že sa nedostane do toho bodu. do bodu, v ktorom jej začne chýbať jeho pozornosť. prítomnosť. spoločnosť. do bodu, v ktorom bude vedieť, v ktorom bude rátať s tým, že raz bude zlomená. a ona vie, že bude. a predsa nič nerobí. vari nemá absolútne žiadny pud sebazáchovy? začala lietať v oblakoch, vzlietla až príliš vysoko, ocitla sa v peklách, horeli v nich spolu. obaja. zmenil ju. ó, áno, veľmi ju zmenil. nedovolíš to len tak  hocikomu. a teraz . . .

snaží sa presvedčiť seba samú, ešte viac ako jeho. neklamala mu, keď vravela, že nič viac neočakáva. avšak dobre vedela, že on hovorí o niečom inom. o tomto. ako to mohla dovoliť? ako sa to mohlo stať? pocity človek neovláda, iba najsilnejší jedinci to dokážu. a ona takou nie je. skočila do neznámych vôd, hoci tušila, že sa utopí. a teraz si tým je už istá. bude to horšie ako kedykoľvek predtým, pretože v tých vodách, v jeho vodách, zostane až príliš veľa z nej. zanecháva mu kúsky seba, bez ktorých sa jej bude veľmi ťažko učiť žiť.

túžila cítiť sa živo. a on jej dal ten pocit dokonale. stal sa jej múzou, akou bol dorian grey basilovi. jediný spôsob, ako sa zbaviť pokušenia, je podľahnúť mu. stal sa jej pokušením, hriešnou myšlienkou. podľahla mu.

a raz sa ním otrávi.

nedeľa 29. apríla 2018

strihy.

predstavy. moja fantázia túži tvoriť obrazy, ktoré sa nikdy nemusia ani len priblížiť realite. prečo tak často len ležím s pohľadom upretým do steny? nikdy to nie je len tak. rozmýšľam. často potrebujem rozmýšľať. usporadúvať si myšlienky. tvoriť plány. predstavy. rozhovory. situácie. vidieť ich farebne, do detailov, akoby boli skutočné. denné snenie. zatváram sa do nich, keď realita nie je taká, ako by som chcela, aby bola. občas to až preháňam, som si toho vedomá.

venovala mu letmú pusu. poďakovanie. akoby vánok na chvíľu sadol na jeho pery - och, aké boli hebké - a vzápätí odletel preč. avšak on.. on do toho zatiahol vietor. hurikán. pobozkal ju, ako sa bozkávajú milenci. zahmlená spomienka. prebehol ňou úľak - bolo to snáď to najosobnejšie, čo kedy spravil. hoci ju videl nahú, až vtedy zahral na tú najcitlivejšiu strunu. napäla sa, neočakávala to. hmla. 

ľudská pamäť je zradná. málokedy uchová situácie tak, ako sa naozaj odohrali. dotvára detaily podľa vlastného gusta, skresľuje realitu. spomienky nikdy nie sú rovnaké, ako bola daná chvíľa v skutočnosti. 

ukázal jej výsledok jej túžby. neuvedomovala si, čoho bola schopná. neuvedomovala si vôbec nič. červené stopy vášne po bokoch. keď sa ich dotkla, sikol bolesťou. netušila, že je až tak citlivý. vedela, že ho chcela, že po ňom túžila, no nevedela, že až takto. dovolil jej ľahnúť si mu na hruď. vždy jej to dovolil, hoci by nemal. práve takú blízkosť potrebovala. oprieť sa o niekoho, cítiť okrem svojho aj jeho tlkot. mal o ňu strach. nemohla sa naňho naviazať. možno ani nevedel, čo sám chce. vedel, že on sa nenaviaže. vedel, že ona preňho nebude tou pravou a predsa ju hladil, predsa ju bozkával, predsa jej dovolil cítiť svoju blízkosť. možno to bola chyba. napriek tomu to chcel, strácal sa vo svojich vlastných túžbach a pocitoch, ťahajúc ju za sebou. 


sobota 14. apríla 2018

mám chuť

vyzliecť ťa a len sa pozerať
na hebkosť tvojej nahej pokožky
na ľadovú modrosť tvojich očí
na strapatosť tvojich svetlých vlasov

vyzliecť ťa a dotýkať sa
tvojej nahej pokožky
ľadovo modrých očí
strapatosti tvojich svetlých vlasov

sledovať ohníčky v tvojich očiach
keď sa ťa
budem dotýkať
budem s tebou robiť nedokonalo dokonalé veci
nechám ťa
dotýkať sa ma
robiť si so mnou čokoľvek, po čom len zatúžiš

pretože po tom budem túžiť aj ja

a ty tu nie si

a tak nemôžem robiť
v ô b e c   n i č

sobota 7. apríla 2018

tichá vzbura.

štve ma, aká som neschopná. a náročná na isté veci. napríklad na letnú brigádu. dobre viem, ako veľmi ju potrebujem, no robím málo pre to, aby som získala čosi vhodné. a potom sa budem sťažovať. stratený prípad, horší už asi ani nemôže byť. ale môže. chcieť prachy, veľa prachov, ale nechcieť robiť. 

serú ma ľudia, ktorí vravia, že ma nechápu, no ani sa v skutočnosti nesnažia ma pochopiť. keby boli náhodní, je mi to jedno, lenže ide o tých, ktorí sú mi najbližší. sakra. vravia, že som sa zmenila. možno. avšak.. nie k horšiemu. jednoducho som iná.

ovplyvnil ma vývoj posledných udalostí. kamarád taky rád. taký vzťah nie je zlý, ak je premyslený. a ten náš je. nemyslím si, že som pripravená na reálny vzťah, no s ním si rozumiem a vieme sa zabaviť, keď máme chuť. spoločnosť si na náš prípad vytvorila vo všeobecnosti negatívny názor, no mňa to netrápi. vždy som bola kontextualista. každú situáciu treba posudzovať osobitne. keď poznáte všetko, čo je za tým, detaily, poznáte ľudí, o ktorých sa jedná. a nie generalizované "pravdy". každý má svoju, to mi nikto nevezme. alebo by mal mať. načo sa riadiť názorom iných. mám vlastnú hlavu a počúvam ju. a svoje pocity. ja chcem byť šťastná, nie hľadieť na to, či iným situácia príde byť v poriadku. možno takto vnútorne rebelujem. doteraz som bola stelesnenou "slušnosťou". a akosi mi to začalo prekážať. určite v tom má zásluhu vek. 18-ročnému človeku nedohovorí asi nikto. keď si raz čosi vezme do hlavy.... a ja som si vzala toto.

hlavne, že mi je fajn, nie? 

piatok 30. marca 2018

neviem čo so sebou.

chce sa mi kričať, plakať, chcem si rozdrapiť hruď napoly, chcem prestať pociťovať tú odbornú ťažobu.
toto nie si ty, len tvoje telo, ovláda ťa, tvoju hlavu, hormóny, chémia
po dlhej dobe sa necítim dobre. nie som sama sebou. a pritom by to mohlo napraviť pár slov. neprichádzajú. snažím sa držať samu seba na uzde. nebyť hysterická. tragická. dramatická.
ale
ono
to
nie
je
v poriadku.
nedávam to navonok najavo. zrazu mám strach hovoriť o svojich pocitoch. nikto to predsa nechce počúvať. ako si klesla. ja sa snažím, naozaj. prečo mám pocit, že sa mi všetko i všetci vzdialili? prečo som v bubline, do ktorej nikoho nechcem vpustiť a zároveň do nej nikto nechce ísť? 
zniem prehnane... pseudodepresívne. možno mi len chýba normálna spoločnosť. ísť si s niekým niekam sadnúť a len tak sa porozprávať. o bežných veciach. dlho som nebola. mám strach. z osamelosti. aj ju som dlho necítila. a teraz je tu. prišla, premohla ma, skrz naskrz. zlé predtuchy a analýza. skurvená analýza každej zmeny nálady mojich najobľúbenejších. tie zmeny vnímam intenzívnejšie, niečo mi to pripomína... situáciu rok a pol dozadu. zlý pocit nebol nesprávny. bol oprávnený. presne to ma desí aj teraz. zrazu nemám pocit stabilných vzťahov. začínajú sa rozpadať. trúsiť, meniť v prach. 
a možno si to len nahováram. ja neviem, netuším. ľudská psychika je spleť reakcií, ktoré nikdy nepochopím. jedna nadväzuje na druhú a ja sa strácam. emócie sa menia, menia sa až príliš rýchlo. nič nie je stabilné. som zmätená mladá, mladučká bytosť snažiaca sa nájsť nejaké záchytné body, čosi pevné, čo by sa nerozpadlo, no akosi sa mi nedarí. vlastne keď sa zamyslím, som veľmi rozdvojená. tá druhá časť túži po nestabilnom, no vzrušujúcom, divokom, ktoré tu je, ale čo ak odíde? budem na tom zle. veľmi. stojí to za to? vravela som si, že áno, no teraz, s príchodom negatívností a kúsku realistického pohľadu na vec si uvedomujem, že keď sa to pokazí, budem roztrieštená. a predsa sa toho  nedokážem vzdať. plamene sa rozhoreli už dávno, príjemne hriali, no teraz začínajú páliť a ja akosi nechcem a nedokážem ujsť. (a to som nechcela byť dramatická. aj tak je to celé pseudo.)

sobota 24. marca 2018

(bez)citný

nadýchni sa a povedz, na čo myslíš
nemýlim sa, ak si myslím,
že to sú dve nahé telá maľujúce umenie tak prirodzene?
nemyslime
zatváram oči a vidím ruky, vejú vo vetre
klepeš sa chladom a či vzrušením? obomi?
toto ti spôsobujem, naozaj?
voda padá, klope na okná, nevpúšťame ju dovnútra
nezvaný hosť
zohrievame sa, prsty sa prepletajú, lozia jeden cez druhý
na to, že sme kamaráti, je v tom až príliš veľa romantiky
či nie? nevadí mi to, ba naopak, vychutnávam si ťa, hrám sa s tebou - až si uvedomím, že nechcem  prestať
mliečne sklá zrýchlený dychy a ty musíš zoškrabávať hmlu z okien. aj tak máš zastretý zrak
pusa na kútik pier, prihrávam ti ju späť
usmievaš sa pri tom tak.... neskutočne
a predsa v tom nemajú byť city, prečo? však sa na nás pozri
pozri sa ako to vyzerá
a odpovedz si úprimne

nedeľa 11. marca 2018

abnormálne veci.

v poslednej dobe píšem sračky. fakt. hrám sa na veľkého umelca s klišé rýmami a sentimentálnymi témami (ejha). dneska mi otec povedal, že nejem, pretože žijem z lásky. haha. k sebe akurát tak. nie je koho. ľúbiť. takým spôsobom. možno by som to potrebovala. lásku.
a pritom sedím na pive (abnormalita č.1) s chlapom, ktorý ma priťahuje viac než všetci predtým dohromady (abnormalita č.2), opätujem mu jeho dvojzmysly (abnormalita č.3) a vôbec o nič sa nestarám (abnormalita č.4). zmampičistovela som. úplne. neviem kedy sa to stalo, ako sa to stalo, prečo sa to stalo, ale stalo.
obdobie, v ktorom sa momentálne nachádzam, je veľmi zvláštne. za dva dni píšem písomné maturity, hoci mám ešte rok a pol strednej pred sebou (bilingválne gymnázium), čoraz častejšie a viac trávim čas s už spomínaným neasociálnym asociálom - ten chlap je chodiaci paradox, začína mi byť všetko, čo sa môjho vzdelania týka, jedno vo veľmi nevhodnej dobe a tak nejak som stratená a nájdená zároveň...
asi ma tým paradoxom nakazil.
ach nech je už streda, potrebujem tú pičovinu mať za sebou.

streda 28. februára 2018

siedma.

otváram fľašu,
bez nej som plná strachu,
povzbudzujem tvoje ruky,
keď zlievajú sa mi zvuky.
stále si nie som istá, či robím správne,
ale myslím na to neprestajne
a snáď to teraz už tak nenecháme?
prinášaš mi nebo,
preto chcem byť s tebou,
cítim sa teraz živo,
aj keď mi potom možno bude clivo,
načo myslieť na koniec
od začiatku hneď?
zo sračiek si ma vytiahol,
vtedy nastal veľký zlom,
keď som ťa spoznala,
po pár dňoch sa ti ozvala.
tri nečisté mesiace,
mňa tak veľmi kaziace,
ale toľko som s tebou prežila
a konečne nemám pocit, že prežívam,
nič dobre predsa nekončí,
tak prečo všetko okolo mňa skučí,
že čo robím je nesprávne,
keď ja to chcem a cítim sa fajn hlavne?

piatok 23. februára 2018

šiesta.

osobným diablom si sa stal,
dotyky na tele aj duši si zanechal.
a hoci som najprv nechcela,
odrazu som bola tvoja celá,
ani si o tom netušil.

za zarosenými oknami
realita sa prelínala so snami,
tvoje prsty na mne tancovali,
všetky myšlienky von z mojej hlavy hnali
veľmi úspešne.

nie, nikdy som tak nikoho nemala,
nie, nikdy predtým som na tej hranici nestála,
nie, nikdy som nebalansovala na kraji vášne,
nie, nikdy som viac netúžila, nech svetlo zhasne
ako vtedy tam.

chcela som sa len cítiť živo,
tvoje telo mi na to poslúžilo,
no nielen ten dotyk stý,
ale aj ty samotný
si ma dostal, kde som chcela byť.

och, som veľmi dobrá herečka
a dúfam, že sa ti teraz často čká,
pretože myslím na tie nekonečné minúty,
ktoré leteli vtedy nocou plnej hmly
akoby boli len sekundy.

štvrtok 22. februára 2018

vážne ma to mrzí.

horký biely čaj v najväčšej šálke, akú doma mám. obľúbila som si horké veci. aj kávu si cukrím čoraz menej. zakaždým nakoniec prídu tie trpké dozvuky, dojazdy, konce. už prestávam písať o nápojoch. a ja som vždy bola taká, že som si kazila radosť od začiatku mysliac na koniec. najmä pri ľuďoch.
s t o p. prestala som to robiť. takmer nič v dnešnej dobe nevydrží príliš dlho, buďme realisti. konzumná spoločnosť tvorí rovnako kvalitné vzťahy. máloktoré vydržia. ženieme sa neustále za novými vecami, za novým, lepším životom. čo ak je riešením jednoducho len spomaliť? klišé, však?
dlho sa zubami nechtami držím starého, dlhoročného vzťahu, nechcem si priznať, že čosi sa mohlo zmeniť, že už nie sme tam, kde sme bývali. nikto si to nechce pripustiť. je to už len o zvyku, predstierame, že všetko je ako má byť alebo to vážne nevidíš? som iná. aj ty si. niečo zanikne úplne prirodzene, rovnako ako to začalo. oveľa viac spomienok si tvorím teraz s inými ľuďmi. nie s tebou. riešime banality, nedokážeme sa dostať ku koreňu veci narovinu. a tak sa stále ďalej a ďalej tvárime, že je všetko okej, hoci nie je. už dlhšie nie. a áno, mrzí ma to, áno, je mi smutno, ale . . .

streda 21. februára 2018

nadýchni sa a zažeň strach.

nemôžem od niekoho, komu sa poddávam, ponúkam svoje telo, čakať, aby miloval aj moju dušu. nemôžem od niekoho, kto mal v posteli xy ženských, čakať, že ja budem tou výnimočnou. nemôžem si byť istá ničím. je neznámou vodou, v ktorej sa raz utopím. a predsa ma tá ľadová modrá tak láka. ťahá. nedokážem si pomôcť. neviem. nechcem. neodmietam. nechávam sa strhávať prúdom, ktorý ma rozbesnene unáša preč. strháva hlbšie a hlbšie až kým nie je cesty späť. veľmi dobre vie čo robí a čoho je schopný a neskrýva to, vôbec nie. pýta sa, zaujíma, no aj tak si cieľavedome ide za svojím. prečo by som nemala podľahnúť, ak po tom tak túžim? 
modrooký diabol. na modrom drakovi. modrá je moja najobľúbenejšia farba. neasociálny asociál. chodiaci paradox, valhalla - nebo, smrť, nádej, vášeň, túžba, chtíč chtíč chtíč. čierna svetlovlasá ovca rodiny. cigarety káva víno. umenie nahých tiel. milujem ľudské telá, krivky, to, ako dokonalo sme poskladaní. tri mesiace, tri špinavé mesiace, tri skazené nečisté, no zároveň tak oslobodzujúce. náruč a zarosené okná, mliečne sklá, dych bijúce srdce hruď a tie ruky sakra tie ruky. neschladí ma nikto a nič nejde to. temné nebo a potom zrazu na stotiny sekúnd ožiarené, zas a znova, výbuchy, svetlo a tma, kosáčik, tenký, tenučký, sivá guľa, ticho mäkko teplo príjemne. minúty striedajúce minúty bez pojmu o skutočnom čase slovo nádych výdych slovo nádych a . . . .
// nedokážem písať o ničom inom. 

sobota 17. februára 2018

majte ma radi.

sranda, ako dokáže človek prehodnotiť svoje - dovtedy skalopevné? - názory, zásady... za niekoľko týždňov na základe osobnej skúsenosti, ktorú nikdy predtým nezažil. asi to nedáva zmysel. myslíte si, že toto nikdy nespravíte a zrazu ste tam a robíte to. och áno, ľudia sa menia, no ich podstata, to gro, zostáva stále rovnaké.
racio sem, racio tam, dopekla aj s raciom.
možno by tých pár ľudí, ktorí ma naozaj poznajú, povedalo, že ma nespoznáva. že toto nie som ja. ale čo ak práve toto je moje reálne ja? čo ak som len potrebovala niekoho, kto by ma nakopol? čo ak proste mám obdobie, kedy chcem žiť pre moment - a nie, nehovorím o bežnej predstave mladého človeka užívajúceho si život (i keď?) - a nezamýšľať sa donekonečna o následkoch a príčinách a či to budem ľutovať alebo nie a či je to dobré alebo nie?
predsa ak to chcem v danom momente, tak by som si to potom nemala nikdy vyčítať. nech ide o čokoľvek.
zvádzam najväčší vnútorný boj, aký som kedy zvádzala, r o z p o l t e n o s ť
tak dlho ma unavovala nepriamosť ľudí, až dokým neprišiel niekto, kto je viac než priamy. otvorený. úprimný. bez zábran. automaticky je považovaný za humusáka. hlupáka. len preto, že vysloví nahlas veci, nad ktorými všetci ostatní rozmýšľajú. je z tých, ktorí si to môžu dovoliť a sú si toho vedomí a možno to využívajú, no a čo?
je v tom čaro. cítim sa čarovne. život je čarovný. aj skrz tú temnotu bežných dní dopadajú kúzla.
hneváme sa na svet a rozmýšľame, či sa s tým dá niekedy prestať. znovu sa potvrdzuje, že generalizované pravdy neexistujú.
a aj tak si o tebe budú myslieť že si jebnutá a on bude kokot.

piatok 2. februára 2018

nebudem jednonočnou.

ako sa povie múze v mužskom rode? ty si mi ňou. sú ti venované stovky slov, kresby, oceány myšlienok. si ako vlna, prichádzaš návalovo, opieraš sa o mňa a ja
padám
padám
padám
a viem, že ma raz dostaneš hore, vyššie, najvyššie ako to len pôjde.
si mojím osobným diablom, hriešnou myšlienkou, temným pokušením.
žiadostivosť, jej pachuť mi vonia čoraz viac.
cítim sa pri tebe živo, živšie ako pri hocikom inom. necítila som to dlho.
koľká pravda, že ako rovnako nečakane ľudia odchádzajú, tak veľmi nečakane aj prichádzajú. objavil si sa tu vo veľmi zvláštnom čase a vytiahol ma zo sračiek mojej mysle.
(dostal do ešte väčších)
čo bude potom, keď sa to stane?
podlieham ti, nepredstaviteľné sa stáva reálenjším než kedykoľvek predtým.
slová slová slová prestávajú byť slovami a menia sa na činy a začínam byť
p r e č . . .

štvrtok 1. februára 2018

čierno čierna s občasnou černejšou.

studený večerný vzduch a obláčiky pary po každom výdychu.
dym, na ktorý si pomaly zvykám, no i tak ti vynadám, keď mi ho fúkneš priamo do tváre. provokačne. aj tvoje slová sú také. provokačné.
zakazujem ti sa na mňa pozerať tým spôsobom. ne rob. zaspala by som na tej sedačke, keby som tam ostala. teplo, mäkko, príjemne. 
nekonečný deficit spánku a nepomáha mi už akosi ani ten kofeín. mám závislosť. a to som sa jej chcela vyhnúť. vlastne ich je viac. čo človek vlastne môže označiť za drogu? ak je to čosi, bez čoho by som pociťovala negatívne zmeny nálad, isté formy abstinenčných príznakov, tak tých drog mám veľa. dávam im moc nad sebou. 
sranda, že až teraz mám chuť čítať povinnú literatúru, ktorú som mala mať prečítanú x rokov dozadu, v prvých ročníkoch na strednej. žeby dospievam, hah? v žiadnej polici neviem nájsť saulínkinho childisha, ale uspokojujem sa aj s bítnikmi, neuveriteľné, že ma začína ťahať aj k poézií. nuž... 
v autobuse som po polroku stretla cristalla a za tých desať minút som načerpala toľko kľudu a pokoja ako dávno z nikoho nie. potešilo ma to, s niekým spojenia jednoducho nemiznú. 
neverím na náhody. 
a som naivná. a zároveň realista. nemám peniaze, poväčšinou som šťastná a život je popiči, občas si poplačem  a potom je znovu fajn.
asi to tak má byť.

nedeľa 28. januára 2018

neovládnuteľné.

nikdy som takéto pocity nezažívala. zviera ma túžba.
túžba tak silná, že neviem, čo so sebou.
túžba po tebe.
hltám ťa pohľadom a som rada, že ľudia navôkol nedokážu čítať myšlienky, pretože tie moje sú všetko len nie čisté. prebúdzaš vo mne osobnosť, ktorej sa nikdy predtým nepodarilo predrať na povrch. hoci tvrdíš, že nechceš, namotávaš ma. a ja sa nechávam. dovoľujem ti to. som si toho plne vedomá.
končeky prstov tancujúce po pokožke v šialenom rytme. vpíjajúce sa oči. 
slová, pri ktorých nedokážem ostať chladná, znejú spoza tvojho úsmevu. provokačné.
baví ťa to? aj mňa.
prestávam sa červenať, prihrávam ti ich späť v podobnom duchu.
raz budeme spolu horieť v pekle a ešte si to aj užijeme.

nespoznávam sa, no neprekáža mi to. neviem si pomôcť. nechcem. lákaš ma spoznávať nepoznané zákutia a ja sa raz podvolím. viem to. príde to.

čo si to so mnou spravil a ako je možné, že sa ti to podarilo tak ľahko?

pondelok 22. januára 2018

piata.

pozerala som sa na teba,
akoby si bol jediný na svete,
ako keď v tme tápete
a zrazu svetlo vám do očí zažiari.

prosím, ty sa len smej,
nechcem na tvojej tvári vidieť hnev,
si oheň, horíš nespútane,
každý, kto sa ťa dotkne,
bez popálenia neostane.

nedokážem sa od teba držať ďalej,
tak mi už ten pohár vína nalej
a sleduj, čo sa stane.
nechcem sa viac ovládať,
ale pokožky tvojej sa dotýkať,
konečne prestať rozmýšľať
a len tak, ako túžim konať.

sobota 20. januára 2018

prečo nespíš?

je sobota, päť hodín ráno a ja nespím. ktovie, čím to je. diabol nikdy nespí. ani som nikde nebola, keďže chorôbka ma sklátila na posteľ a nespavosť ma momentálne netrápi. nespia len zamilovaní alebo osamelí. neasociálny asociál mi nahráva zvukovky z klubu, milé, že si na mňa v tom stave spomenul.

neviem kresliť ľudí a hnevá ma to. neustále trénujem, no výsledok sa nikdy dostatočne nepodobá originálu. možno to je práve jedna z vecí, ktoré nikdy nebudem vedieť tak dobre, aby som bola spokojná.

od stredy som zavretá doma, ležím v posteli a dokopy nič nerobím. prvé dni som vždy rada, že môžem vypnúť, ale postupne ma to prestáva baviť a teraz ma žerú mrle, najradšej by som sa v tomto momente obliekla a šla sa niekam prejsť, pretože noc a zima, tma a sneh, nikto nikde. mám to rada. to aj teba.

streda 17. januára 2018

štvrtá.

túžba, spaľujúca,
taká horúca,
že bolí.

ty, vyfukujúc dym,
chcela som byť ním.

videl si ten pohľad.
uprene som sledovala
tvoje oči ako ľad,
ktoré si vzápätí
uprel na mňa
a ja som sa roztrieštila.

// sakra som na tom zle. však sa pozrite. predvčerom som sľúbila kamarátstvo a dnes vypisujem zúfalé básničky. moje prvé ja nad tým druhým znechutene krúti hlavou. presne tým pri ňom som. schizofrenikom. neviem si pomôcť a takto len rútim samú seba do záhuby. sladká to bude smrť.

nemám to rada, keď vonku napadne sneh a primrzne a namiesto toho, aby som si mohla užívať ten vŕzgajúci zvuk spod topánok na nekonečných večerných prechádzkach, ležím chorá v posteli. aspoň znovu píšem. už mi to začalo chýbať. a hoci tie slová podľa mojej zdravej sebakritiky stoja za veľké h, aj tak som rada.

tretia.

len objím ma,
keď navôkol pláva tma
na nič nemysli,
pretože keď začneš,
dochádza nám kyslík.

niekedy premýšľanie zabíja,
je ako lavína,
strhne so sebou všetko škaredé,
ale i pekné,
čo práve začína.

topím sa.
hoc je to krása,
umieram
a letím,
neviem kam.

si pokušenie,
v mojej hlave
tvoj hlas neustále znie.
no čo ak len klame?

utorok 9. januára 2018

nepoznáš ma.

ako môžeš mať rád niekoho, koho ešte poriadne nepoznáš? vytvoríš si v hlave predstavu človeka, ktorú máš rád a on hovorí a koná tak, že sa k tej predstave približuje alebo sa s ňou až stotožňuje.

mám osemnásť a pol roka a mám chuť do vecí skákať po hlave. nerozmýšľať. alebo len minimálne. zamilovávať sa s vedomím, že to vôbec nemusí mať žiarivú a najmä trvajúcu budúcnosť. robiť hlúposti. riadiť sa pocitmi  a nie hlavou. sakra. nedám si povedať. poradiť. vypočujem si, no aj tak spravím po svojom. 

rozhovory bez zábran. delikatesy, o ktorých sa bežne nehovorí, ale dobre vieme, že o nich rozmýšľame.

mladosť pochabosť naivnosť hlúposť. každý si tým prejde, nie? nemala by som mať žiadne výčitky svedomia.

pastva pre oči. niektorí ľudia sú jednoducho umenie. pozeráte sa na nich a nemáte chuť odvrátiť zrak. a potom príde na charakter a zistíte, že aj ten vám je podozrivo známy. aha, však ty si skoro ja. 

je to neistota. bude to neistota. takí ako ty neprinášajú istotu. možno sa mýlim, ale nemyslím si. avšak čo je to teraz platné. dovolila som to. sama sebe. dovolila som si začať v tebe hľadať čosi, čo sa mi pri iných nepodarilo nájsť. zamotala som sa. nemám chuť písať o ničom inom. sakra. sakra. nemyslím si, že sa tu v blízkom čase objavia plnohodnotnejšie zhluky slov.