streda 18. júla 2018

prečo si to celé kazíš?

prší, kvapky mi bubnujú na strešné okno nad mojou hlavou a tak mám občas pocit, že zmoknem. zvuk prichádza tak zblízka, že je to niekedy až nepríjemné. niežeby som nemala rada dážď, avšak nerada som mokrá. dlho. chladivo. nepríjemne.

hádame sa, hovorí s príšerným chladom v hlase, taký tón som od neho ešte nepočula. zapicháva sa do mňa ako stovky ľadových ihlíc, ostrejších než dýky. slová bolia. nedotkne sa ma, kdeže, na to je až príliš dobre vychovaný. vysloví každý jeden z mojich činov, ktoré som spáchala bez rozumu. z čistej, márnej hlúposti. vyčíta mi to. moje neuvažovanie. nemám sa mu ukazovať na oči, dokým nedospejem. reálne. 

sen. zobúdzam sa so slzami v očiach. predstava bola tak reálna, až som chvíľu musela iba dýchať, aby som si uvedomila, že sa hádka v skutočnosti neodohrala.

premýšľam nad koncami. vždy. nevedome. neviem sa tejto nepríjemnej vlastnosti zbaviť už niekoľko rokov. mám strach, že si pochmúrnymi myšlienkami privolám čosi zlé, hoci poverčivá nie som. avšak všetko je v hlave a sila myšlienky je podceňovaná. nastavenie mysle je jedna z najdôležitejších podstát života. a predsa ju takmer nikto nemá osvojenú. niekedy sa to nedarí ani mne, nechávam sa strhávať prúdom nešťastných myšlienok a nálad a na kúsky optimizmu zabúdam. nevládzem.

sobota 7. júla 2018

predtým sme vyzerali inak.

neviem, čo sme a nechcem nás škatuľkovať, pretože koniec koncov to je zbytočné. len my dvaja vieme, ako to reálne medzi nami vyzerá a len my dvaja si do toho môžme hovoriť, nikto iný. kamarátstvo s výhodami je risk - po čase sa objavia pocity. och áno, stopercentne. pre svoje vlastné dobro je prakticky nevyhnutné taký vzťah ukončiť, avšak . . . nedokázala som to. vedela som, že začnem cítiť, vedela som, že sa zamilujem. od začiatku mi to bolo jasné. asi mi chýba pud sebazáchovy. už sa to potvrdilo niekoľkokrát. raz asi skončím zle, ale to je na inú tému - a vlastne som o tom písala naposledy.
nemôže to dopadnúť dobre. my nemôžeme dopadnúť dobre. úplne jasne si pamätám jeho slová po tom, ako som uňho prišla o panenstvo, ktoré medzi nami spravili istý druh kamarátskej zóny - "nie som si istý, či budem schopný sa zaľúbiť a nechcem, aby si bola smutná."
prešli tri mesiace.
objímame sa na slnkom zaliatej zrúcanine hradu, on snažiac sa ma upokojiť letmými pusami všade po tvári, po krku, po hrudi. 
nikto nevie tak dobre masírovať chrbát ako ten chlap.
smiech.
ani neviem ako prešli tie štyri hodiny a my kráčame späť k autu s poprepletanými prstami.
a cítim sa úplne inak, hoci to nie je prvýkrát, čo som sa ho dotýkala takým spôsobom.
neraz mi dovolil oprieť sa o jeho hruď, no až teraz si prekrížil zozadu ruky na mojich nohách.
neraz mi dovolil oprieť sa o jeho hruď, no až teraz si položil hlavu na moje plece.
neraz padali bozky, no až teraz mi venoval ľahučké pusy všade, kam dočiahol.
neraz sme spolu telefonovali dlhé minúty, no až nedávno mi volal opitý so slovami "na koho iného by som si teraz spomenul, keď nie na teba".
neraz sme sa bavili o letných plánoch, no až nedávno mi navrhol spoločnú dovolenku - taliansko! - s jeho kolegami. (a potom sme zistili, že to nepôjde, ale princíp . . .)
asi sa niečo za tých pár týždňov zmenilo a ja som šťastná. och ako veľmi som šťastná.