o ľúbení.

mélancolie. neopúšťa ma pochmúrna nálada, napriek tomu, že sú vianoce. priveľa rozmýšľam. neuvoľním sa.
chýba mi láska.
chýba mi doma, chýba mi všade, kam idem. prahnem po nej. mám jej na rozdávanie, ale akosi každý, komu by som ju chcela dávať, ju odmieta. alebo zoberie a odhodí preč. neváži si. nezveličujem. cítim sa opustene, potrebujem krásne rána, také, o akom som písala naposledy, večery s kamarátkami, pokojné vianoce s rodinou. je toho málo, strašne málo, nemám pokoj, kľud, stále ma ťažia myšlienky o budúcnosti, čo bude po škole, čo bude za pár mesiacov. neviem si to predstaviť, moje vízie budúcnosti akosi končia nasledujúcou jarou, neviem, či robím správne.

ľúbiť ľúbiť ľúbiť
rozhodla som sa ľúbiť a nemať vzťah, pretože to nejde, pretože to nechce, ale ja nechcem prestať ľúbiť len kvôli tomu, že to nie je presne rovnako opätované, jediným riešením by bolo zrušiť všetok kontakt a to nechcem, nemôžem. a práve teraz sa ukazuje,  že pravdepodobne nezmýšľam tak veľmi racionálne, ako si moje okolie myslí. pretože mala by som zachrániť samú seba a nechávať si tú lásku pre niekoho iného, nie? nestrácam čas, mám len devätnásť, to ešte príde, všetko príde. rozhodla som sa dávať lásku aj tým, ktorí mi ju nevracajú späť rovnakým spôsobom, lebo ich nechcem vymazať zo svojho života, nemám na to dostatok energie. nechcem dávať ľuďom ultimátum "ak nespravíš to, čo chcem ja, tak sa maj".

neviem. možno predsa len nerobím správne.
a nevládzem nad tým stále rozmýšľať.
a tak nechávam čas plynúť a uvidím.

odpočinúť si.

mäkká posteľ presýtená neidentifikovateľnou vôňou. vôňa človeka? som fascinovaná, že každý má tú svoju. nie je to parfém. nie je to nič, čo dokážeš opísať slovami, vlastnosťami, čímsi, čo už poznáš.
vôňa evokujúca domov, hoci som ju nikdy, nikdy predtým necítila, ba ani len nemala tušenie, že existuje.
teraz ju vyhľadávam v dave. tú jednu jedinú. neopísateľnú, a predsa tak blízku.
zaujímalo by ma, ako vonia tá moja. vidíš, svoju nikdy neucítiš. ďalšia zo záhad.

švih bokom. zadná ruka vystrelí dopredu. napneš svaly, no nie príliš. len tak, aby si nezranil sám seba, no zároveň protivník ranu musí pocítiť. kopeš píšťalou, nie chodidlom. to si nevedela? v chodidle nemáš takú silu ako v nohe.
nauč ma biť sa. nikdy nevieš,  kedy sa mi to zíde. a vidím, ako ti svietia oči, keď o boxe hovoríš druhým. jedna z vášní, ktorá je dôkazom, že predsa len dokážeš milovať. čosi.

videl si niekedy malé šteniatka, ktoré ležia na jednej kope? všetky na malom kúsku priestora, na prvý pohľad nevieš posúdiť, kde jedno končí a druhé začína. a presne tak vyzeráme aj my. ako malé deti, váľajúce sa jedno cez druhé. vynahrádzam si deficit fyzického kontaktu bez akéhokoľvek sexuálneho podtónu. jednoducho sme, voňaví, na mäkkej posteli, poskrúcaní, oddychujeme.

bezpečie, napäté svalstvo sa uvoľňuje, nepríjemné myšlienky opúšťajú moju hlavu, v ktorej sa aspoň na chvíľu uprace, skľudní ten nekonečný vír myšlienok, konečne som len sama sebou, moja najhlbšia podstata sa vynára na povrch, som dieťa, ktorým inokedy nemám čas byť, som bezstarostná, šťastná, úprimná, sama sebou.

a myslím, že o tom to je.