neviem čo so sebou.

chce sa mi kričať, plakať, chcem si rozdrapiť hruď napoly, chcem prestať pociťovať tú odbornú ťažobu.
toto nie si ty, len tvoje telo, ovláda ťa, tvoju hlavu, hormóny, chémia
po dlhej dobe sa necítim dobre. nie som sama sebou. a pritom by to mohlo napraviť pár slov. neprichádzajú. snažím sa držať samu seba na uzde. nebyť hysterická. tragická. dramatická.
ale
ono
to
nie
je
v poriadku.
nedávam to navonok najavo. zrazu mám strach hovoriť o svojich pocitoch. nikto to predsa nechce počúvať. ako si klesla. ja sa snažím, naozaj. prečo mám pocit, že sa mi všetko i všetci vzdialili? prečo som v bubline, do ktorej nikoho nechcem vpustiť a zároveň do nej nikto nechce ísť? 

zniem prehnane... pseudodepresívne. možno mi len chýba normálna spoločnosť. ísť si s niekým niekam sadnúť a len tak sa porozprávať. o bežných veciach. dlho som nebola. mám strach. z osamelosti. aj ju som dlho necítila. a teraz je tu. prišla, premohla ma, skrz naskrz. zlé predtuchy a analýza. skurvená analýza každej zmeny nálady mojich najobľúbenejších. tie zmeny vnímam intenzívnejšie, niečo mi to pripomína... situáciu rok a pol dozadu. zlý pocit nebol nesprávny. bol oprávnený. presne to ma desí aj teraz. zrazu nemám pocit stabilných vzťahov. začínajú sa rozpadať. trúsiť, meniť v prach. 

a možno si to len nahováram. ja neviem, netuším. ľudská psychika je spleť reakcií, ktoré nikdy nepochopím. jedna nadväzuje na druhú a ja sa strácam. emócie sa menia, menia sa až príliš rýchlo. nič nie je stabilné. som zmätená mladá, mladučká bytosť snažiaca sa nájsť nejaké záchytné body, čosi pevné, čo by sa nerozpadlo, no akosi sa mi nedarí. vlastne keď sa zamyslím, som veľmi rozdvojená. tá druhá časť túži po nestabilnom, no vzrušujúcom, divokom, ktoré tu je, ale čo ak odíde? budem na tom zle. veľmi. stojí to za to? vravela som si, že áno, no teraz, s príchodom negatívností a kúsku realistického pohľadu na vec si uvedomujem, že keď sa to pokazí, budem roztrieštená. a predsa sa toho  nedokážem vzdať. plamene sa rozhoreli už dávno, príjemne hriali, no teraz začínajú páliť a ja akosi nechcem a nedokážem ujsť. (a to som nechcela byť dramatická. aj tak je to celé pseudo.)