odrazu sa vzďaľujem od ľudí, s ktorými som ešte nedávno trávila čas prakticky každodenne. vytvorila sa medzi nami puklina, ktorú nejde nevšímať si, tvorená mojimi činmi, myšlienkami, názormi. tvrdia mi, že som iná, že ma nespoznávajú. že toto nie som ja. dievča, ktoré oni poznajú, ktoré oni majú radi. áno, som si vedomá toho, že som porobila kopec hlúpostí. posledný polrok som sa dostala do situácií, v ktorých som nechcela byť. uvedomujem si, že je to zlé. že alkohol proste nie je pre mňa, že je to svinstvo, po ktorom v určitom stave prestávam mať zdravý úsudok, že moja nerozumnosť dosahuje vážne desivé hodnoty.
a tak som si povedala, že najviac dva poháre vína. že tvrdé nechcem ani vidieť.
alebo prírodnejšia forma uvoľnenia.
a dodržujem to. nepotrebujem sa dostať znova do čo i len podobných situácií, lebo by som z nich už nemusela vyviaznuť v poriadku.
no oni to nerešpektujú. nerozumejú, nechcú mi veriť, že s tým prestávam. a súdia. a odstrkujú ma. a vyhadzujú mi to neustále na oči.
a mňa ich slová trhajú, nechcem, nemôžem to počúvať, už mi zo seba bolo dosť zle, som si všetkého kurva vedomá, nemôžem na to neustále myslieť, lebo zničím samú seba, pohla som sa ďalej, už som inde, vari to nechápu?! nepomáhajú mi tým, výčitky svedomia mám aj bez nich, nechcem to . . .
snáď nestačí vlastné uvedomenie sa?
a tak sú preč a je leto, ja som zamestnaná, stretávam sa dookola s dvoma ľuďmi, možno troma, nepotrebujem akosi viac, som spokojná, nechcem počúvať tie výčitky. s tými troma som v kľude, berú ma takú, aká som, hoci mi vynadali, nevracajú sa k tomu neustále a ja som im vďačnejšia ako kedykoľvek predtým.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára