nedeľa 6. augusta 2017

reset a pochmúrnosti.

akosi som si odvykla spávať menej ako osem hodín, čo ma práve neteší, ale asi s tým nič nenarobím. eufória očividne pridáva extra energiu len tak zo vzduchu a tá sa mi teraz akosi vyhýba. niežeby som bola konštantne smutná, ale nelietam tak veľmi v oblakoch, ako to bývalo kedysi. a zjavne, keď ju raz človek vyskúša, nemôže sa jej nabažiť. rovnako aj mne moja nálada pripadá nudne, oproti stavom, ktoré som mala vtedy. emočná droga. nenahraditeľná. nedávno som tvrdila, že moje nálady lietajú hore dole, ale tie krátkodobé stavy nerátam. pozerám sa na seba z diaľky a zdám sa byť duchom niekoho, kým som bola predtým. pred čím? pred zlomeným srdiečkom? pred neprikrášlene reálnym pohľadom na ľudí, ktorých som si držala okolo seba a myslela som si, že sa na nich môžem spoľahnúť kedykoľvek a v čomkoľvek? zas sú moje oči otvorené o čosi viac a zasahuje to do mňa viac, než by som si želala. samozrejme, život neskáče ako si my pískame. nič nie je ideálne. idealizmus je len niečo, čo sme si vymysleli v snahe vytvoriť to, čo nikdy neexistovalo a ani nebude.

človeka to zamrzí. vedomie, že je tak veľmi ovplyvniteľný okolím. stačí tak málo, aby sa zrútil. zmenil. preto som tak rada, že som preč zo svojho bežného prostredia. obklopujem sa lesom a znovu si naplno uvedomujem, ako moc šťastnou ma to robí. len tak sedieť, dýchať vzduch, ktorý sa nevyrovná žiadnemu inému, pozorovať zvieratá, ktoré sa nemusia, nezamýšľajú nad zložitosťami, ako to robím ja. prospieva mi to a prajem si, aby som pochytila to zvieracie (ne)rozmýšľanie. možno sa mi to podarí, ak tam budem dostatočne dlho. možno by som mohla aj doma viac chodiť preč. budem.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára