len byť úprimný.

unavuje ma nepriamosť ľudí. neschopnosť povedať nie. aj ja som bola taká. nedokázala som povedať, že na niečo nemám chuť, že nechcem ísť von, že chcem mať pokoj, že s nimi naozaj nechcem tráviť čas. nedokázala som povedať, že sa mi niečo nepáči, nedokázala som vyjadriť svoje pocity nahlas a úprimne. a potom prišiel istý človek, pri ktorom som sa to všetko začala učiť. vravieť čo si myslím, vyjadrovať, čo k nemu cítim. šlo to pomaly, až tak, že to s ním nedopadlo najlepšie, že to najpodstatnejšie som sa odhodlala povedať až potom, keď bol preč, no nakoniec som to zvládla. čosi, na čo by som pred dvoma rokmi nedokázala nahrabať odvahu a len by som sa pochybovačne smiala, keby mi ktosi povedal, že to spravím. aj keď som sa v tom človeku sklamala, som vďačná, že ma to naučil.

strácame čas, hoci sám o sebe je veľmi relatívny. čakáme, kým príde vhodná chvíľa na to, aby sme povedali, čo túžime povedať. mrháme jedinou vecou, ktorú nemôžme získať späť. nikdy nevieme, koľko času nám ostáva. prečo nerobíme to, čo chceme? prečo nehovoríme to, čo chceme? prečo nekonáme tak, ako chceme? prečo kurva nedokážeme nazbierať dostatok odvahy, aby sme vykonali čosi, čo nám môže úplne zmeniť život? čo tak zlé sa môže stať? mám čeliť odmietnutiu či poníženiu? všetko negatívne vyprchá, no čo ostane je ľútosť z toho, že som nevyužila príležitosť. neľutujem veľa rozhodnutí tak veľmi, ako ľutujem nevyužité príležitosti. nešla som na ten festival. nešla som sa previezť na aute o druhej ráno, keď som mala o šiestej vstávať do roboty. neľahla som si na zem, keď bolo tak teplo a svietili hviezdy. nestretla som sa s niekým, keď som mohla. je toho veľa a až teraz si uvedomujem, čo všetko som premeškala.

možno to znie tak, že príliš mudrujem, že dávam rady, ktorými sa sama neriadim, ale od istého momentu sa snažím využiť každú možnosť, ktorá sa naskytne, pretože tak strašne otrepaná fráza ako yolo má niečo do seba. už poviem, že nenávidím, už poviem, že ľúbim, už poviem, že nechcem, už poviem, že idem. stačí povedať.