streda 18. júla 2018

prečo si to celé kazíš?

prší, kvapky mi bubnujú na strešné okno nad mojou hlavou a tak mám občas pocit, že zmoknem. zvuk prichádza tak zblízka, že je to niekedy až nepríjemné. niežeby som nemala rada dážď, avšak nerada som mokrá. dlho. chladivo. nepríjemne.

hádame sa, hovorí s príšerným chladom v hlase, taký tón som od neho ešte nepočula. zapicháva sa do mňa ako stovky ľadových ihlíc, ostrejších než dýky. slová bolia. nedotkne sa ma, kdeže, na to je až príliš dobre vychovaný. vysloví každý jeden z mojich činov, ktoré som spáchala bez rozumu. z čistej, márnej hlúposti. vyčíta mi to. moje neuvažovanie. nemám sa mu ukazovať na oči, dokým nedospejem. reálne. 

sen. zobúdzam sa so slzami v očiach. predstava bola tak reálna, až som chvíľu musela iba dýchať, aby som si uvedomila, že sa hádka v skutočnosti neodohrala.

premýšľam nad koncami. vždy. nevedome. neviem sa tejto nepríjemnej vlastnosti zbaviť už niekoľko rokov. mám strach, že si pochmúrnymi myšlienkami privolám čosi zlé, hoci poverčivá nie som. avšak všetko je v hlave a sila myšlienky je podceňovaná. nastavenie mysle je jedna z najdôležitejších podstát života. a predsa ju takmer nikto nemá osvojenú. niekedy sa to nedarí ani mne, nechávam sa strhávať prúdom nešťastných myšlienok a nálad a na kúsky optimizmu zabúdam. nevládzem.

1 komentár:

  1. Môžeš byť aj silene naladená na dobré myšlienky...v snoch si ťa to počká. Klasika našej hlavy, keď je duša neozbrojená.

    OdpovedaťOdstrániť