sobota 9. septembra 2017

až keď pochováme sladkých nocí ideu.

takto pred týždňom som zažila jeden z najlepších koncertov v mojom živote, nepreháňam. horkýže slíže prišli do nášho mesta a hrali na námestí zadarmo, tento fakt a to, že sa u nás čosi po x mesiacoch deje zapríčinilo, že sa tam zišlo fakt veľa ľudí, čo ma vôbec neprekvapuje. moje plány sa každou chvíľou menili, ľudia, s ktorými som tam mala ísť pôvodne nemohli a tak som na poslednú chvíľu zháňala inú spoločnosť. nakoniec sa mi to podarilo, no kamarátka bola celý deň v robote, nemala vôbec chuť predierať sa davom dvadsiatich piatich tisícok ľudí - pre mňa akosi neuveriteľné číslo -, takže sme najprv len postávali na okraji a skôr len tak pozorovali. ja som si však tento koncert chcela užiť iným spôsobom, hs mám rada už dlho a videla som ich prvýkrát, na nich sa predsa nedá len tak stáť a pozerať sa. a tak som v polke asi tretej pesničky vyrazila do davu sama. aby ste si to vedeli predstaviť.. 155 centimetrov vysoké (? nízke) dievča vyzerajúce na max štrnásť rokov, predierajúce sa morom tých ľudí, úplne samo.

"vieme, že sú tu aj malé deti, teraz im zakryte uši, táto pesnička sa nedá nazvať práve najslušnejšou" - pani za mnou mi naozaj tie uši zakryla, ja som sa obzrela so smiechom, že som pred týždňom oslavovala osemnástku, ona sa zarazila, zasmiala a ospravedlnila sa mi. nevadí.

predrala som sa až dopredu. minúta pri repráku mi stihla odpáliť uši na niekoľko ďalších, ale stála za tú fotku, ktorú si dám vyvolať. za mnou sa na mám v piči na lehátku strhlo mohutné pogo a ja som hovoriac si yolo skočila medzi tých o dve hlavy vyšších besniacich chlapov - ďalšie moje poprvé. žiadnu ujmu na zdraví na mne pogovanie nezanechalo, nenašla som si ani jednu modrinu, čo ma úprimne povediac, prekvapilo. dokonca aj moje biele tenisky zostali nepoškvrnené.

koncert sa skončil až príliš rýchlo, hoci moje hlasivky boli tomu faktu vďačné, o moc viac by nezvládli. kamarátku som našla s ťažkosťami, telefonovanie bolo aj po skončení vďaka môjmu čiastočnému nachluchnutiu a množstvu ľudstva okolo prakticky nemožné. ona medzi časom stiahla so sebou ďalších, na moje milované mojito sme šli viacerí, ako som čakala, čo mi nevadilo, v ten večer som mala náladu na ľudí viac než inokedy. po dvoch hodinách sme sa vybrali prejsť sa po nočnom meste, mojom najobľúbenejšom. síce ticho nebolo, ale tma áno a to bolo podstatné. mám to rada, dýchať chladnejší vzduch zahalená do rúška temnoty dodávajúc atmosfére anonymitu, vyhýbajúc sa príliš alkoholom opojeným indivíduám.


ľúbezný to čas.

1 komentár:

  1. 25 tisíc ľudí??? Veď to je polka Martina :D Že si si dala pár pohárikov Hriatô :D

    OdpovedaťOdstrániť