štvrtok 7. septembra 2017

všetci rozprávajú, ale čo v skutočnosti hovoria?

ako začala škola, som permanentne unavená. pomaly každý deň poobede spím, následne večer sa mi zaspáva ťažko a ráno sa zobúdzam unavená. nekonečný kolotoč. dnes mi nepomohla ani pravidelná dávka kofeínu. nikdy som si nemyslela, že kávu začnem piť skôr ako po dvadsiatke. a hľa, už rok ju užívam celkom často. drogy sú všade naokolo. každopádne, očné viečka by som momentálne najradšej niečím podoprela, musím sa premôcť a len si zvyknúť na režim maximálne osemhodinového spánku, nemám na výber.

rozmýšľam o prepichnutí si ďalšej dierky v uchu, páči sa mi mať dve náušnice nad sebou. bojím sa však bolesti, jedine tá ma odrádza. sranda, že keby boli peniaze (nič iné ma totižto nedelí od splnenia si menšieho sna, dokonca už vyše roka mám v hlave - i na papieri - jeden a ten istý návrh, to snáď dokazuje fakt, že je tým pravým), nad tetovaním by som neváhala, a prepichnutia sa desím.

nemám rada nedoriešené problémy a hádky. za posledný rok ich bolo až-až a neustále akosi pribúdajú nové, staré neodbúdajú. tvárime sa, že všetko je v pohode, viacmenej uzavreté, i keď dobre vieme, že nie je. donedávna nás to riadne sralo, no teraz to nikto z nás nechce rozpitvávať a otvárať staré rany a starosti. aj tak si myslím, že priama konfrontácia je najlepšie riešenie a k tej nedochádza, mňa vždy akosi opustia správne slová, keď sa konečne odhodlám a naskytne sa vhodná situácia. znovu začarovaný kruh, mám to ja na ne šťastie.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára