príliš veľa umenia a prekrásne umenie.

som unavená, ledva formulujem svoje myšlienky do slov, avšak mám strach, že v najbližších dňoch nebude čas alebo nálada písať. a tak píšem teraz. znovu ma to napĺňa, presne tak ako kedysi. v istej dobe som sa snažila skĺbiť až príliš veľa kreatívnych, umeleckých záľub, nezvládala som to. kreslenie, čítanie, gitara, písanie. vždy som sa naplno venovala len jednému. teraz sa snažím striedať to, pretože ani sama neviem posúdiť, ktoré z nich mám najradšej. až na gitaru, tá chúďa zapadá prachom, i keď som si pár pesničiek zopakovala. ale málo. veľmi.

v poslednom článku som si vylievala srdiečko, ako neviem, čo so sebou, že je nuda. jednotvárnosť. teraz sa to zrazu zmenilo a ja neviem čo skôr. nesťažujem sa, aj keď tá únava je ... nepríjemná. nemôžem mať všetko.

dnes som bola v mojich milovaných tatrách. typicky na popradskom plese. netypicky s kamarátkou,  ktorá tam ešte nikdy predtým nebola. prechádzka, ale únavná, keďže slnko a skoré vstávanie a dlhé cestovanie. škoda, že to nemáme o čosi bližšie. mať tie hory za rohom, nesťažovala by som sa.

pár dní dozadu som skĺbila čosi, čo som si nemyslela, že by som niekedy mohla skĺbiť. brko a potom sex. na konci som skonštatovala, že toto už asi nikdy nesfajčená robiť nebudem, haha. lebo to bolo umenie. naozaj. nechápem, ako mi mohli byť navodené také pocity, ale cítila som sa asi po prvý raz ako v úplne inom svete. odizolovaná od zvyšku tejto často otravnej populácie. iba dve nahé telá, krivky osvetlené len žiarou lampy z ulice, teplý vzduch prúdiaci sa spoza okien, príjemne rozbúšené srdcia a tak prenádherné pocity, aké som nikdy predtým nezažila. a čo je najlepšie, viem si ich doteraz vybaviť. usmievam sa. tráva robí svoje, ale toto bol môj osobný najlepší zážitok. potom sme sa smiali. veľa. ležiac vedľa seba na mojej malej posteli, vôbec sa nepozastavujúc na tom, že nemáme dosť miesta. akosi nám to bolo jedno.

hovorím. umenie.