sobota 18. novembra 2017

žij a miluj.

le gen da ry. dlho som nezažila taký zaujímavý piatok ako bol ten včerajší. z plánovaného dvojdecka vzniklo čosi úplne iné, aj keď alko nebolo hlavný bod programu, no nejak tam zapadlo.. dozvedeli sme sa, že naša milovaná (bez irónie) triedna, ktorá odišla učiť do francúzska a opustila nás, sa vrátila na deň na stužkovú maturantov, a tak sme za ňou šli, troška pod parou, no to vtedy nikto neriešil. so spolužiačkami sme polemizovali, ako sa nám bude zle takto o rok počúvať jej príhovor, slzička ukápne z nejedného oka. vyobjímali sme sa, porozprávali a ja s fotografkou sme sa vydali nazad do mesta.

vyhladli sme, a tak sme rozmýšľali kde skočíme, keďže bol sviatok a obľúbené podniky akosi pozatvárané. šli sme okolo kebabu, odrazu som  zastala a snažila sa spomenúť, či tam majú hranolky. ani za nič mi tá informácia nechcela prísť na rozum, a tak som nakúkala spoza sklenených dverí, ktoré samozrejme nie sú priesvitné. turkov odtiaľ už poznáme a robí tam kamarátka, začali na nás kričať a vatan aj búchal o okno varechou. celkom trapas, keď sme  sa pohli ďalej, lebo hranolky som na ponuke nejak nevidela. o pár minút mi prišla správa od spolužiaka, ktorý tam bol s kuriatkom, jeho kamošom a zároveň kamarátom  môjho čosi-ako-bývalého brčkavého. trapas vzrástol na úplne inú úroveň, vôbec som si nevšimla, že to boli oni, hoci periférnym videním som zaregistrovala sediacu partiu. nevadí.

v našom podniku číslo dva bolo narvaté, tak sme sa odhodlali vrátiť do kebabu. spomínaní chlapci tam už neboli, našťastie. vatan bol vysmiaty, že aké sme zlaté. či sa s ním neodfotíme. pri vchode majú na stene vyvolané náhodné fotky, že priložia našu. kto by odmietol? v galérií mám asi dvadsať fotiek  s turkom, fotografkou a kamarátkou. hranolky mali, dokonca brutálne lacné. žalúdok priadol spokojnosťou. fotografka ma už súrila, aby sme šli, ešte sa chcela ísť pozrieť na inú stužkovú na chvíľu pozdraviť nejakých kamarátov.

vyšli sme von na námestie a v tom na nás začali kričať nejakí traja chlapci, nech sa ideme napiť, že majú morgena. pripitá fotografka ma k nim zatiahla a ja som porušila svoju zásadu nebrať od úplne neznámych ľudí čokoľvek. jeden z nich, značne horšie na tom ako zvyšní dvaja, nám už poodával fľašu s colou, a tak som moju predošlú vodku a dvojdecko vareného  zapila rumom, absolútne mi nezišlo v tej chvíli na um, že začínam dosť miešať. žalúdok nesklamal, fľaša putovala dokolečka ešte raz, tretí som už odmietla, že by sme mali ísť. chalani vyzerali byť v pohode, nechali kontakt, že sa môžme ozvať, ak chceme, lebo sme zlaté.

na stužkovej sme sa kvôli nim dlho nezdržali, ale  aj tak mi zdvihla tlak osoba, ktorú som spomínala pár článkov dozadu ako niekoho, kto na mňa bezdôvodne vybieha. odišli sme. neodpustila som si hlasnú poznámku "radšej ideme, pretože s niektorými nemáme dobré vzťahy". nevadí. písala som cristallovi, či mu z minulého roku ešte ostali oznamká. áno. donesie mi. jej. aspoň od niekoho z tej triedy budem mať, keď už nie od brčkavého. hm.

na bus sme šli cez mesto, kde sme narazili znova na tú trojku, chalan nás ešte presviedčal, nech sa ponúkneme, ale to už sme nechceli. netrebalo.

keď som nastupovala do autobusu, cítila som sa šťastne. fakt moc. nielen kvôli promile v krvi. celkovo. ako dávno nie. takéto dni mám rada. keď sa cítim.. živo.

1 komentár:

  1. Mám pocit, že sme sa všetci zmenili. Sadness zmizla niekde do sveta radosti, Háčko vyzerá spokojne v svojom nepokoji s ktorým je schopná bojovať, ty meníš miesta a si stále tam, ale akási iná. Možno je fajn, že sa všetci meníme. Možno to znamená, že to už nikdy nebude tak zlé ako to bolo - možno sme z toho najhoršieho vonku. Ale musím priznať: chýbajú mi metafory, slová a istý pocit bezpečia tu niekde v zapadákove na internete. Niekde, kde ma nikto z mojej reality neobjaví.
    Prečo píšu vlastne ľudia denníčkové blogy? Myslela som, že to robím preto, aby to jedného dňa niekto ozajstný čítal a mala som rada tú podporu ľudí, ktorí si to sem tam pozreli. Ale nebol to ten ozajstný a jediný dôvod. Dôvod bol, že to bol denník. Bol to spôsob ako vykričať niekde svoje emócie tak, ako by som to niekomu chcela raz povedať.
    Verím, že raz všetky nájdeme niekoho takého, tak ako ho našla Sadness. A budeme šťastné už nastálo. Vidím to teraz ako východ Slnka. Ako niečo krásne. A možno to už nebude lepšie než je to teraz, ale už to nikdy nebude tak hrozné ako to bolo.
    Pripomínam: buď slobodná. Najdôležitejšie je, nenechať sa zviazať. Nikým a ničím. Považujem to za banalitu - byť zviazaná emóciami, ľuďmi a strachom.

    OdpovedaťOdstrániť