no tak, všimni si ma.

myslela som si, že v osemnástich už niečo ako platonickú lásku riešiť nebudem. omyl. naposledy sa u mňa takéto čosi vyskytlo štyri roky dozadu a teraz sa cítim, akoby som sa do tej doby vrátila. je to príjemné odreagovanie po pošliapanom srdiečku, ktoré mi v hrudi zanechala posledná "vážnejšia" láska. viem, že s týmto nič viac riešiť nebudem, už len kvôli tomu, že tu je len na rok na výmennom pobyte, no také to sledovanie z diaľky a rozplývanie sa nad jeho maličkosťou mi akosi robí radosť. búrlivá talianska krv sa uňho prejavuje presne tak, ako má, užíva si spoločnosť dievčat a tvorí si okolo seba hárem. nechala som sa strhnúť aj ja, nečudovali by ste sa, chlapcovi ktosi naozaj štedro nadelil, nielen výzorovo, aj talentovo. dávno som nepočula chlapa tak pekne spievať. gitara v rukách, brčkavé vlasy, vyžarujúce sebavedomie.. doslova magnet.

upršané dni trávim sledovaním seriálov, mrzí ma, že deň má len dvadsaťštyri hodín, pretože rozhodne nestíham všetko, čo by som chcela. mojím najnovším objavom je mr robot, ktorého hltám epizódu po epizóde. hlavná postava má úžasné zmýšľanie, moje filozofovacie ja je plne uspokojené po každých
päťdesiatich minútach strávených za monitorom. rozhodne odporúčam.

tie slnečné si naopak snažím užiť, dokým sa dá, pretože mám zlý pocit, že ich už veľa nebude. sedím na lavičke a kreslím sochu pred sebou. znovu začnem nosiť skicár a denník v jednom všade kam sa pohnem, namiesto stepovanie na zastávka hľadiac do nikam by som mohla tvoriť. som zvedavá, ako dlho mi to vydrží. v poslednej dobe totižto máločo.

jednoducho neviem.

nedokážem sa sústrediť. niečo mi chýba a neviem čo. alebo aj viem, len si to nechcem priznať? 

mala by som sa venovať škole, lenže chýba mi chuť. takto sa nikam nedostaneš.

dnes som vyfajčila svoju tretiu cigaretu v živote. alebo štvtú? nie je na tom nič dobré a predsa... nechutí mi to, po ďalšej už nesiahnem. aspoň dokým sa koliesko v tvojej hlave zas neprekrúti tam, kam nemá. chvíľkový skrat. 

vyrastala som v silne veriacej rodine, lenže za posledný rok sa mi pohľad na cirkev zmenil ako ešte nikdy a cítim sa zvláštne, neviem, čomu veriť a čomu nie, podľa čoho sa riadiť, ako žiť. cirkev obmedzuje. prečo by si sa mala celý život podriaďovať niečomu/komu, kto ani nemusí existovať? prečo by som sa mala obmedzovať v tomto živote, v tomto, ktorý tu je a v ktorom cítim a viem, že existujem, kvôli niečomu, čo nemusí nikdy prísť? 

tápem v tme. žiadny záchytný bod. nič. dobre vieš, s kým sa chceš rozprávať. prečo sa neozveš?

ako sa mám cítiť stabilne, keď podomnou praskajú všetky pevné základy, ktoré som doteraz mala? možno neboli až také pevné.

keď sa bavím a je mi dobre, ozvú sa výčitky svedomia z najhlbšieho vnútra. snažím sa ich zatlačiť späť a utíšiť, kazia dojem z celého momentu. zmĺknite, je mi fajn, nekazte to!

viem, nič mätúcejšie som už dlho nenapísala.