skrehnuté ruky, klepanie, chlad a horúčava zároveň. ako veľmi milujem zimné obdobie, kedy sa zo mňa občas stáva permanentne smrkajúca kreatúra prskajúca baktérie všade navôkol. tento rok akurát na sviatky? paráda. čo viac si priať. ....neasociálneho asociála pod stromček. hm. (počnúc týmito slovami článok pôjde dolu vodou). mám pocit, že znova dýcham. že znova padám a chcem padať. že znova žijem svoje dni inak. nebaví ma myslieť, nechávam sa strhnúť prúdom emócií, ktoré produkujem, racio nechávam za sebou. nechcem opakovať svoje chyby a od začiatku myslieť na koniec. bola som ním pozvaná na silvestrovskú chatu, ale akosi neviem, či je to najlepší nápad, vzhľadom k tomu, že si viem predstaviť, ako by to skončilo. ja plus alkohol rovná sa minimálne zábrany. vo všetkých ohľadoch. rozumieme si a máme až príliš rovnaké sny. názory. pohľad na svet. ľudstvo. možno sa pohrávam s ohňom. alebo oheň so mnou. možno sa spálim ani nebudem vedieť ako. teraz je to už jedno. plamienok sa mihotá a nikto ho neplánuje uhasiť. rovnako ako ten vedľa mňa. nedávno tu boli tri. mám cintorín v izbe. sviečky sú neodmysliteľná časť zimy a som schopná na ne utratiť zbytočné množstvo peňazí (ktoré nemám, som totálne broke yay vianoce). snáď zo mňa neostanú uhlíky.
piatok 22. decembra 2017
streda 6. decembra 2017
ty sa len smej, prosím.
zabudla som zdieľať myšlienky a život na internete, akosi odrazu nemám takú potrebu. papierový denník je jeden z tých, ktorí si ochotne kedykoľvek vypočujú moje náreky a potešenia, moje chaotické zmýšľanie nie je vhodné akejkoľvek publikácie. nemrzí ma to, hoci blog zapadá prachom, ale v skutočnosti sa tohto tu nechcem vzdať. príliš veľa mojich slov tu našlo útočisko. ja len tak... nezmizla som. existujem a žijem.
smejem sa. v posledných dňoch akosi častejšie. zaspávam s úsmevom a drží ma nádej. že konečne príde niečo, čo som potrebovala. tak dlho. nemôžem uveriť, aké pocity sa znovu objavujú v mojej duši. tele. vo mne. vyžarujú von. svietia. čo ak zhasnú? nedýcham. srdce bije príliš rýchlo. príliš veľa sa smejem. príliš veľa bočím pohľadom, príliš dlho nemôžem spustiť pohľad.
ľudia sú nádherní, keď sa úprimne smejú. drobnučké vrásky okolo očí a jamky na lícach. dym sa plazí naokolo a vpíja sa i do mňa. nemám ho rada, ale nebránim sa mu. všetko je v poriadku. akoby aj nemohlo byť? prítmie a útulnosť. málo ľudí, no nie príliš málo. škorica a horká chuť kávy. prvýkrát som si ju vôbec nepocukrila. zabudla som. chcem to znova a znova. príjemná spoločnosť. príjemná na pohľad aj na rozhovor.
studený vzduch, ktorý ma ovalí v momente, ako doň vkročím. prečistí hlavu. odrazu mám v nej ešte menej ako predtým. prázdnota. túžim sa dotýkať ľudskej pokožky. zohriať si studené ruky. nechať sa uniesť. kdekoľvek. šla by som. v tom momente áno. a teraz zas.
smejem sa. v posledných dňoch akosi častejšie. zaspávam s úsmevom a drží ma nádej. že konečne príde niečo, čo som potrebovala. tak dlho. nemôžem uveriť, aké pocity sa znovu objavujú v mojej duši. tele. vo mne. vyžarujú von. svietia. čo ak zhasnú? nedýcham. srdce bije príliš rýchlo. príliš veľa sa smejem. príliš veľa bočím pohľadom, príliš dlho nemôžem spustiť pohľad.
ľudia sú nádherní, keď sa úprimne smejú. drobnučké vrásky okolo očí a jamky na lícach. dym sa plazí naokolo a vpíja sa i do mňa. nemám ho rada, ale nebránim sa mu. všetko je v poriadku. akoby aj nemohlo byť? prítmie a útulnosť. málo ľudí, no nie príliš málo. škorica a horká chuť kávy. prvýkrát som si ju vôbec nepocukrila. zabudla som. chcem to znova a znova. príjemná spoločnosť. príjemná na pohľad aj na rozhovor.
studený vzduch, ktorý ma ovalí v momente, ako doň vkročím. prečistí hlavu. odrazu mám v nej ešte menej ako predtým. prázdnota. túžim sa dotýkať ľudskej pokožky. zohriať si studené ruky. nechať sa uniesť. kdekoľvek. šla by som. v tom momente áno. a teraz zas.